Pokora ako pravda o sebe

43. katechéza október 2019

                Dnes sa budeme venovať čnosti pokory. Pokora je čnosť, ktorá je všetkými svätými a tiež aj asketickými teológmi považovaná za čnosť, bez ktorej je nemožný rast v dokonalosti. Túto čnosť si najviac vážil aj Pán Ježiš. A nie nadarmo, veď vlastne prvotný hriech, hriech pýchy (nebudem slúžiť!) sa premáha práve jej opakom – pokorou.

                Pokora znamená vidieť seba samého tak ako ma vidí Boh. Vedieť, že všetko dobré, čo mám, pochádza od neho ako dar a že som na ňom úplne závislý.

Dnes nám postačí ostať pri tejto definícii pokory od sv. Tomáša Akvinského s tým, že si  uvedomíme jej obsah.

                Vidieť seba samého tak, ako ma vidí Boh. Rozoberme si to z dvoch hľadísk - vzdať sa súdenia. Nesúďte, aby ste neboli súdení (Mt 7,1). Na tento Kristov výrok sa často dívame len ako na zákaz posudzovať druhých. Lenže omnoho častejšie súdime seba samých. Buď tým, že sa ospravedlňujeme – veď inak sa nedalo, alebo že sa zatracujeme – opäť som zlyhal... Oba tieto postoje majú ten istý problém – na základe čoho posudzujem? Odkiaľ viem to, čo viem? S čím som sa porovnal? Bola to moja predstava, aký by som mal byť? Bolo to očakávanie druhých? Bola to moja predstava, čo odo mňa Boh očakáva? A môže to byť množstvo ďalších kritérií. Samozrejme, môžeme pracovať na ich zdokonaľovaní, ale stále to bude tá nesprávna cesta. Totiž, našou úlohou nie je zdokonaľovať kritériá, na základe ktorých súdime, našou úlohou je nesúdiť. To patrí Bohu.

Ako potom môžem spoznať pravdu o sebe ak nemám súdiť? To je ten druhý aspekt – dovoliť Bohu, aby ma odhalil. Byť odhalený, pristihnutý, je nepríjemné. No nemusíme sa báť, Boh nás nechce ponížiť a preto nás odhaľuje diskrétne. Najčastejšie pri modlitbe. Skúsme pri spytovaní svedomia odložiť bič hnevu za to, že sme zlyhali, skúsme sa nevŕtať v sebe a neanalyzovať sa, ani hneď nedávať riešenia, čo by sme mali. Iba sa ukážme Bohu. Bez ospravedlňovania sa, bez obviňovania sa (čo je tiež len skrytá forma ospravedlnenia). Ak pred ním takto zotrváme, on nám ukáže smer, pomôže pochopiť, čo s tým.

Často sa u nás hovorí o Božom milosrdenstve a nám sa občas zdá, ako keby sa už preháňalo. Veď to začnú ľudia zneužívať, opovážlivo sa naň spoliehať a preto to musíme vykompenzovať poukázaním na Božiu spravodlivosť a jeho súd. Lenže Božie milosrdenstvo je schopný prijať len človek, ktorý si je vedomý vlastnej hriešnosti a Boh nám našu hriešnosť ukáže len do takej miery, do akej sme ju schopní prijať. Preto musíme vedieť o Božom milosrdenstve a mať pokoru prijať pravdu o sebe. Inak sa nevieme vydať na cestu duchovného života. Totiž, prvá vec, ktorú sa na tejto ceste dozvieme, je pravda o nás samých, keď sme konfrontovaní s našou tienistou stránkou.

Vidieť seba samého tak ako nás vidí Boh teda znamená prijať pravdu o sebe, o vlastnej hriešnosti a zároveň prijať Božie milosrdenstvo – pravdu o tom, že ma Boh napriek všetkému miluje. Inak povedané – prijať, že láska je zadarmo. A to bez pokory nejde. Presnejšie – toto prijatie je pokora.

Túto pravdu objavujú aj mnohé terapeutické metódy. Mimoriadne úspešný program anonymných alkoholikov tvrdí, že nikto sa nemôže vzdať alkoholizmu, pokiaľ si úprimne a pokorne neprizná, že je s pitím úplne bezmocný a pokiaľ sa nezverí do rúk Vyššej Moci. Tento princíp môžeme pokojne aplikovať na každý náš hriech, tmu, závislosti, zápasy, neresti, zlo a slabosti... a môžeme začať rásť.

Vedieť, že všetko dobré, čo mám pochádza od neho ako dar a sme na ňom úplne závislí. Uznať si svoju závislosť, dokonca ju prijať, ba po nej túžiť v dobe, kedy sa nič neváži viac ako nezávislosť? Nie je to ľahká úloha. V nezávislosti vidíme slobodu a v závislosti zotročenie. Je to presne tak vo vzťahu k stvoreným veciam, ktoré sú nám podriadené. Závisieť od niečoho, čo mi má slúžiť, je skutočne otroctvo. No závisieť od niekoho, kto je nado mnou, kto je mojím Stvoriteľom, nie je otroctvo, ale prijatie pravdy. Bez Neho nič nemôžeme, bez Neho sme ničím, bez Neho neexistujeme.

Samozrejme, takáto závislosť od vyššej bytosti je tiež zastrašujúca. Veď si s nami môže zahrávať ako s bábkami. Uspokojovať si na nás svoje rozmary, pohrať sa, namotať, nasľubovať a potom odhodiť. Je tu teda presne to isté riziko ako podstupujú tí, čo vstupujú do manželstva. Nie je nebezpečný/á? Čo keď sa zmení? Čo keď to nemyslí úprimne? Takýto obraz Boha vytvorila Grécka mytológia, kde všetky ľudské neresti pripísala bohom a preto sa zmyslom života človeka stalo od bohov sa oslobodiť. Dá sa to vôbec? Nevedie to len k nekončiacemu utrpeniu Prometea na skale? Lenže Boh nás miluje, stvoril nás preto, lebo nás chcel obdarovať a povolať do spoločenstva s ním. Vie o nás všetko a napriek tomu nás miluje. To, že by som ja vo svojej pýche bol schopný všetko to zlo niekomu naozaj urobiť neznamená, že taký je aj Boh. Prijať pravdu o sebe znamená prijať aj to, že ja nie som Boh. Boh je iný. V ňom nie je hriech. Nemôže hrešiť a ani priviesť do hriechu. Áno, je to možné. Skutočnosť, že to ja nedokážem ale neznamená, že to nie je možné.

Otázky:

  • Viem si sadnúť a spoločne s Bohom si pozrieť film svojho života?
  • Čo vidí Boh, keď sa na mňa pozerá?
  • Ktorú oblasť svojho života by som mu mal ukázať?
  • Od čoho som závislý?
  • Viem prijať svoju závislosť od Boha?
  • Čoho sa bojím, že to Boh bude odo mňa žiadať, keď mu dovolím, aby ma viedol?