Nábožnosť

47. katechéza, december 2019

               

Ježiš sa počas svojich ciest stretol s množstvom zaujímavých ľudí. Niektorí to mysleli so svojou spásou skutočne vážne a preto sa ho pýtali na podstatu. Takým bol aj bohatý mladík.

Keď sa vydával na cestu, ktosi k nemu pribehol, kľakol si pred ním a pýtal sa ho: "Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život? Ježiš mu odpovedal: "Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh. Poznáš prikázania: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku! Ale on mu povedal: "Učiteľ, toto všetko som zachovával od svojej mladosti." Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu: "Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!" On pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok. (Mk 10,17-22)

Všimnime si niekoľko zaujímavých bodov v tomto príbehu. Mladík chce byť spasený. Túži pre to niečo urobiť. Uvedomuje si, že nerobí dosť. Preto hľadá. Pýta sa Ježiša. Ježiš mu najprv odpovedá v duchu židovskej morálky – zachovaj zákon. On sa pýta ktorý – lebo v priebehu dejín sa k desatoru pridalo niekoľko stovák príkazov a zákazov, ktoré vysvetľovali čo sa môže a čo nie. Ježiš sa vracia k podstate, k desatoru. Mladík na to len skonštatuje, že toto zachováva od svojej mladosti.

Stojí tu teda pred nami mladý muž, ktorý dodržiava desatoro. Nemá žiaden veľký hriech a žije čnostne. Napriek tomu vníma, že to nestačí. Nevie, čo so sebou. Žije možno v podobnej situácii ako väčšina z nás. Máme veci na poriadku, možno v nejakých pravidelne padáme, ale inak celkove kráčame vo svojej viere. A aj nám zaznieva: niečo ti ešte chýba! Mladík nasledoval prikázania, ale tieto nemenili jeho základné vzťahy k sebe, k druhým a k Bohu. Ostával stále taký istý ako dovtedy. Žiada síce nový skutok, ktorý má zachovávať, ale žiada ďalší mŕtvy skutok, ktorý nikam nevedie, nič nerieši, lebo sa nedotýka podstaty.

  1. tu sme pri základnej ťažkosti nášho života, ktorou je pochopiť rozdiel medzi zachovávaním pravidiel nejakého náboženstva a medzi obrátením sa. Spásu často vnímame ako nutnosť zachovávať nejaké prikázania, a nie ako nasledovanie Krista. Rozprávame sa teraz o čnostiach a zakaždým máme stanovené nejaké úlohy, čo by sme mali robiť. Ak si ich všetky zapamätáme a podľa nich robíme, už môžeme mať celkom veľký balík predsavzatí a ak sme si ich nepísali, tak nám môže spôsobovať značnú ťažkosť na všetko si spomenúť. Lenže, aj keď si ich všetky pamätáme a snažíme sa ich uvádzať do života, aj tak môžeme byť úplne mimo. Nieže by oni neboli pravdivé a užitočné. Lenže ak máme mentalitu bohatého mladíka, sú nám neužitočné, dokonca škodlivé.

Totiž, nie je nič ťažšie ako kázať o obrátení. Väčšina ľudí si začne pri takejto kázni spytovať svedomie, čo zanedbali a čo by mali robiť. Keby som sa viacej modlil, viacej čítal Písmo, viacej chodil na adorácie... A ide to len cestou množenia mŕtvych skutkov, ktoré ma nepremieňajú a vôbec neprivádzajú k Bohu. Bohatý mladík bol naviazaný na svoj majetok. Ten mu zabraňoval priblížiť sa k blížnym a k Bohu. Bol síce ochotný urobiť hocijaký náboženský skutok, ale nebol ochotný odstrániť prekážku, ktorá mu bránila stretnúť Boha. A to je podstata tragédie neobrátenia sa. Zmyslom náboženstva nie je robiť nábožné skutky, ale vďaka nábožným skutkom prichádzať k Bohu.

Čo znamená výrok „nemodlím sa dosť“? Koľko je to – dosť? Chce od nás Boh, aby sme viac času trávili opakovaním našich prosieb? Sv. Augustín na túto otázku odpovedá nasledovne: „Nech sa teda modlitba uchráni mnohovravnosti, ale nech jej nechýba bohatosť prosieb, ak trvá sústredená pozornosť. Lebo veľa hovoriť pri modlitbe znamená vybavovať potrebnú vec zbytočnými slovami. Kým veľa sa modliť, znamená dlho a s nábožným rozochvením srdca klopať u toho, ku ktorému sa modlíme“.

Máme sa teda neustále modliť, ale to sa nedosahuje množením náboženských úkonov, ale trpezlivým učením sa sústreďovať svoju pozornosť na Pána. A to sa opäť nedeje nejakými tréningami mysle, ale odstraňovaním toho, čo nám bráni nasledovať Krista, očisťovaním našich túžob, povznášaním našej mysle k Bohu, rozjímaním nad tým, kto je On a čo má pre nás pripravené. Čím viac sa venujem záležitostiam milovanej osoby, tým viac sa na ňu nalaďujem, a tým viem dlhšie zotrvávať v jej prítomnosti. A tak sa v nás pomaly, často až nebadane, rodí ustavičná modlitba.

  1. hlbšiemu uvedomeniu si týchto skutočností nám môže pomôcť aj rozjímanie nad tajomstvom života. Keď sa počne nový život v lone matky, tá svojím spôsobom života vytvára podmienky, v akých sa dieťa vyvíja. Matka sama osebe nevie spôsobiť počatie, nevie ovplyvniť ani pohlavie, ani farbu vlasov a iné veci, ktoré sú dané. Vie ale svojím spôsobom života napomáhať k tomu, aby sa dieťa zdravo vyvíjalo a v plnej miere mohlo rozvinúť všetky svoje mohutnosti. Robí to tým, že je citlivá na prijatý život, naladí sa naň a podriaďuje sa mu. Nie tým, že robí množstvo vecí, o ktorých si myslí, že sú dobré.

Preto sme teraz, počas adventu pozvaní nechať v sebe zomrieť toho starého človeka a narodiť sa z Ducha. Sme pozvaní odstraňovať to, čo nám zabraňuje stretnúť Boha a konať to, čo nám stretnutie s ním uľahčuje. Stíšme sa teda a počúvajme ho. On nám ukazuje, čo je naše bohatstvo, kde sa točíme okolo seba, okolo svojej vlastnej dokonalosti a kde konáme iba mŕtve skutky.

  • Od čoho si sľubujem spásu?
  • Prečo sa vlastne modlím, chodím do kostola, chodím na bunky?
  • Čo je mojou prekážkou na ceste k Bohu?
  • Ktoré úkony mi pomáhajú naladiť sa na Boha?
  • Ktorý náboženský úkon by som mohol vynechať, lebo ma k Bohu neprivádza?
  • Zažívam vo svojom živote radostné chvíle stretnutia sa s Bohom?
  • Viem čerpať z týchto chvíľ aj v „období temna“?
  • Viem povzbudiť druhých tým, že im porozprávam o kráse týchto chvíľ v Božej prítomnosti?