Pokánie – prijať veci ako sú

58. katechéza, máj 2020

                Minule sme hovorili o pokání, ktoré spočíva v dobrovoľných skutkoch sebazáporu. Dnes si povieme o ďalších dvoch spôsoboch pokánia, ktoré spočívajú v prijatí situácií, ktoré život prináša.

Prvým takýmto spôsobom je prijať veci, ktoré prichádzajú ako dôsledok našej vernosti Evanjeliu. Dnes nie je také bežné verejné mučeníctvo, ale tiché utrpenie preto, lebo niekto verne predkladá nepopulárne veci ako sú nerozlučnosť manželstva, predmanželská a manželská čistota, ochrana života a podobne, je bežné oveľa viac.

Väčšina ľudí ma pomýlený pohľad na vieru. Očakávajú, že Boh im vyrieši každý problém. Keď budem veriaci, Boh sa o mňa postará a ja nebudem mať problém. Lenže realita je iná. Často práve kvôli vernosti Bohu sa môžeme dostať do ťažkostí. Byť verný znamená postaviť sa aj za nepopulárne veci. Človek sa tomu chce väčšinou vyhnúť nejakou skratkou. Napríklad povie, že on verí Kristovi, ale Cirkev k tomu nepotrebuje. Potom, to čo sa mu páči, považuje za učenie Krista a to čo nepáči, považuje za náuku Cirkvi, ktorá je len ľudský nános a vôbec nie je potrebný k spáse, lebo Kristus to myslel inak. Ak trochu nad tým pouvažujeme, nájdeme množstvo skratiek, ktorými sa človek pokúša vyhnúť nepríjemným pravdám našej viery. 

Situácia sa ešte viac komplikuje ak my sami nemáme vo veciach jasno, alebo máme iný názor ako učí Cirkev. Zrazu sme v situácii, kedy nosíme dres, s ktorým nesúhlasíme, potrebujeme obhájiť farby, ktoré nám nesedia,  obviňujú nás za niečo, s čím ani my nesúhlasíme. Sme v podobnej situácii ako apoštoli, keď za nimi prišli farizeji a pýtali sa prečo ich majster jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi. Nepýtali sa to Krista, pýtali sa to učeníkov, lebo ich chceli zneistiť.

Ďalšiu komplikáciu prináša pocit neúspechu, prehry. Deti odmietajú chodiť do kostola, nie sú zosobášené, nikoho som nepriviedol do bunky, nevedel som obhájiť pravdy viery na internetovej diskusii atď. Všetko toto môžeme považovať za náš neúspech a pýtame sa, čo sme pokazili, pritom nemuseli sme pokaziť nič. Druhý len odmietol vieru, lebo nechce prijať kríž. Pre nás to nemusí byť neúspech, ale paradoxne, známka autentického učeníka. Keď čelíme ranám pre vernosť Kristovi, máme podiel na jeho kríži. Najväčšia lekcia kríža je, že sa mu Kristus mohol vyhnúť, ale namiesto toho ho slobodne objal, aby ukázal hrôzu hriechu a mieru Božej lásky voči nám. Tento postoj je v ostrom protiklade s neškodným kresťanstvom, ktoré je prispôsobivé, nenáročné, ktoré hľadá len súhlas a útechu.

Samozrejme, zastať sa nepopulárnych vecí môžem aj ako militantný bojovník, ktorý zmysel svojho života vidí v konflikte a bojuje proti všetkému možnému. Dokonca som čítal o jednom dospievajúcom chlapcovi, ktorý vyrastal v tak liberálnej a voľnomyšlienkarskej rodine, že keď sa v puberte chcel postaviť voči svojim rodičom, tak začal chodiť do katolíckeho kostola a hlásať katolícke učenie o čistote a hodnote života.

Skutočná vernosť sa teda nezakladá na rebélii, ale na zrieknutí sa vlastného ja. Väčšina ľudí nie preto má problém s náukou Cirkvi, lebo sa jej nepáči, alebo by nesúhlasila s jej vnútornou logikou a dobrotou, ale preto, lebo život podľa nej si vyžaduje zrieknuť sa vlastného ja. Nie ja si prispôsobujem veci ako sa mne páčia, ale ja sa prispôsobujem veciam. A to nejde bez pokánia. Toto je základ každého odmietnutia náuky Cirkvi, či už liberálnymi, tradicionalistickými, alebo akýmikoľvek inými prúdmi – neschopnosť vzdať sa vlastného ja. A to vlastné ja vie byť veľmi agresívne voči všetkému, čo sa mu postaví do cesty. Preto tí, čo sú verní znášajú útoky.

Ďalší spôsob pokánia spočíva v prijatí životných krížov. Kresťanstvo totiž človeku kríž zo života neodstráni, ale mu ukáže dôvod, prečo ho znášať. Slzy, bolesť, choroba, nepríjemnosti patria k životu. Čnosť pokánia nás učí dať im zmysel. Alexander Solženicyn poznamenal, že veľká heréza dnešnej doby spočíva vo viere, že pokrok, prosperita, zdravie, šťastie sú normálnou a samozrejmou súčasťou života, kdežto frustrácia, nuda, choroba, bolesť, prekážky sú nedostatky, ktorým sa treba za každú cenu vyhnúť. Lenže Kristus nás učí: Kto miluje svoj život, stratí ho, kto svoj život stratí, zachráni si ho.

K tým najbežnejším formám pokánia v tejto oblasti patrí:

  • Počúvanie – trpezlivé zotrvávanie pri niekom, kto to potrebuje bez toho, aby sme rozmýšľali koľko času strácame a ako efektívnejšie by sa dal využiť...
  • Sloboda od výsledkov – väčšinu vecí robíme preto, lebo očakávame výsledok. Chceme vidieť ovocie svojej práce. Lenže v duchovnom živote ovocie väčšinou nevidíme hneď, alebo nevidíme vôbec. Preto, ak som otrokom výsledku, nie som schopný duchovného rastu ani duchovnej pomoci druhému. Inak, pri písaní týchto riadkov som si uvedomil aké uzdravujúce je pre mňa mať záhradku. Keď už nevidno rast v duchovnej oblasti a človek potrebuje aspoň niekde vidieť výsledky svojej práce, tak nech začne záhradníčiť. Mne to pomáha.
  • Chrániť sa od „únavy z dobra“ – jednoducho nás unaví zápas o dobrú vec. Chceme deti k niečomu vychovať, ale ide to pomaly, tak od toho upustíme. Niekedy máme chuť utiecť, schovať sa pred množstvom vecí, ktoré by sme mali a už jednoducho nevládzeme. Aj to je náš kríž.
  • Prijať vedľajšie povinnosti – chceme niečo dosiahnuť, ale stále na tom nemôžeme pracovať, lebo treba robiť monotónnu údržbársku činnosť, ktorá sa nikdy nekončí a stále sa len kopí.
  • Vernosť pri každodenných úlohách – každodenné verné plnenie bežných rutinných povinnosti na slávu Boha a z lásky k ľuďom je najistejšia cesta k svätosti. Kardinál Newman povedal, že ak chcem byť dokonalý, nemusím robiť nič viac ako dobre vykonať svoje každodenné povinnosti.

Otázky:

  • Aké očakávania mám od Boha?
  • Je nejaká nepopulárna vec v našej viere, ktorej by som sa najradšej vyhol?
  • Je nejaká oblasť viery kde sa mi nedarí? Je to skutočne neúspech, alebo je to účasť na Kristovom kríži?
  • V ktorých oblastiach mám problém zrieknuť sa vlastného ja?
  • Ktorú zo spomenutých foriem pokánia praktizujem?
  • Ktorú by som chcel posilniť?
  • Na ktorú povinnosť chcem povedať vnútorné áno – prijímam?
  • Ktoré povinnosť svojho života chcem vykonávať vernejšie?

 (Inšpirované knihou Timothy Dolan, Kňeží pro třetí tisílciletí, Kartuziánske nakladatelství, Brno 2016.)