Ľudská zrelosť

59. katechéza, jún 2020

                Sv. Ján Pavol II. na adresu kňazskej formácie povedal: „Kňaz musí pretvoriť svoju ľudskú osobnosť tak, aby sa stal mostom a nie prekážkou pri stretnutí sa ľudí s Ježišom Kristom.“ (Pastores dabo vobis, 43) Môžeme konštatovať, že toto platí nielen o kňazoch, ale o všetkých, ktorí sa chcú angažovať na poli evanjelizácie. Ľudia si totiž nezapamätajú to, čo sme im povedali, ale to ako sa v našej spoločnosti cítili. Preto je veľmi dôležité rásť nielen v nadprirodzených čnostiach, ale aj v tých prirodzených, ľudských. Milosť totiž predpokladá prirodzenosť. To znamená, že Božia milosť pôsobí cez našu prirodzenosť, dopĺňa ju a premieňa. Ak nemám prirodzené, ľudské vlastnosti, tak milosť nemá cez čo pôsobiť. Nemá čo dopĺňať a zdokonaľovať. Ak som ustráchaný, zakríknutý, nemám slovnú zásobu, neviem sa vyjadrovať, tak dar múdrosti a poznania síce obohatí mňa, ale nikoho iného týmto darom obohatiť neviem. Zbytočne mi bude Pán vnukať správne myšlienky ako mám reagovať, keď sa neviem vyjadriť.

Ešte viac to vidieť pri negatívnych vlastnostiach. Ak mám prirodzenú ľudskú vlastnosť manipulácie, aj keď získam nadprirodzený dar viery, môj spôsob odovzdávania viery bude cez manipuláciu – keď toto nespravíš pôjdeš do pekla, keď tomuto nerozumieš, nie si dobrý kresťan a podobne. Tým pádom môžem na poli evanjelizácie narobiť viac škody ako osohu. Preto v uvedenom prípade nie je potrebné prosiť o dar viery, ale o dar ľudskej zrelosti. Nemôžem totiž urobiť dobré buchty bez dobrého cesta. Preto sa treba venovať cestu, ktoré dávame Bohu, aby na ňom pracoval. Čo je v našej osobnosti, v našom charaktere poddajné Božej milosti, čo je hlinou v rukách božského sochára a čo je v našej prirodzenosti to, čo odporuje milosti, čo by mohlo ľudí odpudzovať od Ježiša.

                Často sa v Cirkvi stretávame s tým, že najviac chcú slúžiť na poli evanjelizácie a katechizácie osoby, ktorým chýba potrebná ľudská zrelosť. Oni sú najviac zapálení k tomu, aby niečo robili a sú nahnevaní na to, že im nikto nedáva priestor. Potom sa púšťajú do mnohých vecí na vlastnú päsť a sú z toho len napätia.

                Netreba asi dlho vysvetľovať akú atmosféru na pracovisku vie vytvoriť vedúci, ktorý je zakomplexovaný, alebo rieši len svoje osobné ambície, kariérny postup, alebo v práci vidí realizáciu seba samého, kritiku vníma ako útok na seba samého a ohrozenie vlastnej pozície, ktorý presadzuje seba, manipuluje, atď. Ak má firma dlhodobú víziu a chce vytvárať zdravé pracovné prostredie a nielen rýchly zisk, tak s takýmito osobami nepočíta, aj keď  v niektorých oblastiach môžu mať obrovské danosti. Práve toto porovnanie nám môže pomôcť lepšie chápať potrebu ľudskej zrelosti ak chceme pracovať na poli evanjelizácie.

                Nám je zverené to najcennejšie – starostlivosť o nesmrteľné duše. Aby sme im vedeli pomôcť, nestačí len mať poznanie, alebo nadprirodzené dary ako viera, nádej, a podobne, ale potrebujeme byť ľudsky zrelí. Čo to znamená? Existuje mnoho charakteristík zrelosti, teraz budem zdieľať to, čo sa píše v manželskej náuke:

  • Vyrovnané sebavedomie: pozitívne sebahodnotenie, reálny sebaobraz (poznanie svojich predností aj nedostatkov), prijatie svojej roly v živote, sebadôvera, schopnosť prebrať plnú zodpovednosť za svoje činy.
  • Citová zrelosť: schopnosť viacej dávať ako brať, byť pre druhých, relatívna nezávislosť od iných a schopnosť vstupovať do relatívnej nezávislosti, tolerancia, empatia, schopnosť pozerať sa na problémy očami druhého, schopnosť riešiť konfliktné situácie konštruktívne, schopnosť zrelých citových prejavov a schopnosť prijímať citové prejavy druhého.
  • Sociálna zrelosť: schopnosť spolupráce, prosociálneho správania i autonómie, sebestačnosti, asertivity.

Pri prečítaní tohto zoznamu môžeme upadnúť do dvoch krajností – ale ja nikdy nebudem v týchto veciach zrelý, alebo – ale veď ja s ničím z tohto nemám problém.

Pozor, nejedná sa o to, že musíme byť hneď dokonalí, pretože milosť zdokonaľuje prirodzenosť. Pán pracuje s tým, čo mu predložíme. Ak vidíme svoj problém a riešime ho s Pánom, rastieme. No problém je ak svoju nezrelosť nevidíme. Boh totiž môže pracovať len s tým, čo mu predložíme. Ak nie sme si vedomí nejakého problému, alebo ho nechceme vidieť, tak nám Pán nemôže pomôcť. On totiž rešpektuje našu slobodu. Ide len tam a potiaľ, pokiaľ mu dovolíme. Ono to platí pri každej terapii. Kým si človek nie je vedomý svojho problému, nedá sa mu pomôcť. Preto sa hovorí, že uznanie si vlastného problému je polovica úspechu.

Je možné, že väčšinu z týchto vecí máme primerane svojmu veku zvládnutých. A za to potrebujeme byť vďační. Ale môže sa stať aj to, že svoju nezrelosť len jednoducho nevidíme. Boh nám ju potom môže odhaliť  cez rôzne skúšky, ktoré zažívame. Preto čas krízy, konfliktu, neúspechu môžeme využiť na opätovné prečítanie svojho života práve v optike o čom mi táto kríza hovorí, čo vo mne odhaľuje.

Otázky:

  • Ktoré sú moje prirodzené ľudské kvality?
  • Ktorú svoju ľudskú oblasť by som chcel posilniť?
  • Ktorá ľudská vlastnosť ma na druhých priťahuje?
  • Ktorá ľudská vlastnosť ma znechucuje?
  • Kto bol pre mňa v poslednej dobe povzbudením vďaka svojej ľudskosti?
  • O čom hovoria krízy a konflikty v mojom živote?

(Inšpirované knihou Timothy Dolan, Kňeží pro třetí tisílciletí, Kartuziánske nakladatelství, Brno 2016.)