Jer 20, 7-9; Rim 12, 1-2; Mt 16, 21-27

Drahí bratia a sestry,

modlitba Jeremiáša, ktorú sme dnes počuli patrí medzi najopovážlivejšie, nechcem povedať, že najdrzejšie vo Svätom písme. No napriek tomu je asi najkrajšia. Prečo? Lebo je úprimná. Vyjadruje to, čo Jeremiáš prežíva. Neviem či by sme mali odvahu takto sa modliť. Veď sa len vráťme k tým slovám: „Pánovo slovo mi prináša len pohanu a posmech celý deň.“ Ale Jeremiáš, čo to hovoríš? Veď Pánovo slovo je povzbudenie, on je Láska, a jeho slová majú prinášať život! Tak by to malo byť, tak sme sa to učili a tak to dáva logiku! Ak to tak neprežívaš, tak je v tebe nejaký problém. Buď nesprávne chápeš slovo, alebo ho zle ohlasuješ, alebo ho zle žiješ... Veď predsa slovo nemôžeš prežívať ako bremeno. Musíš sa obrátiť a polepšiť a potom to bude dobré, uvidíš! Presne takto nás pokúša diabol, keď niečo v našom vzťahu s Pánom nechápeme. Iste sme zlí, alebo niečo zle robíme, lebo neprichádza ten efekt, ktorý by sme od Pána čakali.

No je tu ešte niečo iné čo prekvapuje – napriek tomu, že ohlasovanie slova prináša Jeremiášovi len utrpenie, predsa ho nemôže neohlasovať. Sám to hovorí: „Poddal som sa, nevládal som mu odolať.“ Aká je to zaujímavá situácia: ohlasovanie Božieho slova mu prináša utrpenie, ale predsa nemôže neohlasovať.  

Koľko kňazov prežíva to isté. Na jednej strane bremeno zodpovednosti, náročnosť poslania, samota a nepochopenie druhými privádza k hnevu a k túžbe vydať sa inou cestou, na druhej strane je tu silné puto, ktoré nepochopiteľne ťahá a nedá sa mu odolať.

Koľko manželov prežíva to isté. Na jednej strane konflikty, nepochopenie, neprijatie tou druhou stránkou, nezvládanie výchovy privádza človeka k znechuteniu a k túžbe odísť, na druhej strane zažívajú nepochopiteľné puto, ktoré dodá síl každý deň vykročiť, dať novú šancu a vstúpiť do nového dňa s novou nádejou a silou.  

Odkiaľ sa berie táto dvojitosť v našom živote? Predpokladám, že to bude rozdielom medzi prirodzeným a nadprirodzeným životom. Medzi tým, čo robíme z prirodzených síl a tým, k čomu dostávame milosť od Boha. Ak si spomenieme, čítania posledných nedieľ nám krásne ukazujú tento rozdiel. Pred troma týždňami sme čítali evanjelium, v ktorom Ježiš chodil po mori. Apoštoli celú noc veslovali, bojovali s vlnami, mali strach o vlastné prežitie a kŕčovito sa držali lode – tej ľudskej istoty. Na druhej strane bol Ježiš, ktorý trávil celú noc v rozhovore s Otcom a ráno je na tom istom mieste ako apoštoli. Oni sú unavení a zničení, lebo boli nesení ľudskou istotou a Ježiš je naplnený a šťastný, lebo bol nesený Otcom.

Podobnú skúsenosť má aj kanaánska žena, ktorú Ježiš nazýva šteňaťom. Vie, že v prirodzenom poriadku si nič nezaslúži. Je žena, cudzinka. Ale dostáva milosť pozrieť sa na seba nadprirodzeným pohľadom. Prijíma pravdu o sebe – áno, som len šteňa, ktoré si nič nezaslúži – no napriek tomu sa s detinskou dôverou obracia na Ježiša ako otca. Žije to, čo odporúča Kristus: „Buďte ako deti!“ A toto chytí Ježiša za srdce a žene vyhovie.

Rozdiel medzi prirodzeným a nadprirodzeným poriadkom sme videli aj minulý týždeň, keď na Ježišovu otázku: „Za koho ma pokladajú ľudia?“ prichádzajú také odpovede, ktoré si človek vie predstaviť – niekto, kto tu už bol, vstal z mŕtvych. Iba Peter sa pozrie z iného zorného uhla. Z toho nadprirodzeného a preto vyzná: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Ježiš potom už pridá len konštatovanie: „Blahoslavený si, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.

Koľko vecí je v našom živote z prirodzeného poriadku nezmyselných, ťažkých, neznesiteľných, ale keď sa na to isté pozrieme nadprirodzeným pohľadom, zrazu je všetko inak. Zoberme si manželské spolužitie. Z prirodzeného poriadku načo zotrvať vo vzťahu, ktorý nás neteší, nenapĺňa, ba dokonca zraňuje? Z nadprirodzeného poriadku je to škola, vďaka ktorej dozrievame, vďaka ktorej sa učíme milovať tak ako nás miluje Kristus, vďaka ktorej sa učíme odpúšťať tak ako aj Kristus odpustil nám. A preto aj napriek ťažkostiam máme ochotu sa neustále vracať k prvotnému rozhodnutiu: Chcem ťa milovať a ctiť po všetky dni svojho života, lebo viem, že takto posväcujem seba aj teba.  

Lenže je tu jedna ťažkosť, ktorá nás nesmierne zraňuje. A tou je neschopnosť vytrvať v tom nadprirodzenom poriadku. Chceme milovať toho druhého nezištnou a čistou láskou, nechceme ho/ju raniť svojom netrpezlivosťou, lenivosťou, žiadostivosťou... Tá druhá stránka nám aj uverí, že môže byť milovaná len tak, a v tom padneme. Spravíme niečo, čím poprieme všetko, o čo sme sa usilovali a vidíme len bolesť a sklamanie druhého. Tu sa pýtame - prečo? Prečo Pán dopustil takýto pád?

V tej chvíli sme v podobnej situácii ako Peter. Vystúpi z lode a kráča, no vzápätí sa zľakne a sa topí. Vyzná, že Ježiš je Mesiáš, za čo si zaslúži uznanie od Majstra a vzápätí ho poučuje, že nesmie trpieť. Za to si vyslúži tvrdé slova:  „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské.“ Peter po tejto studenej sprche svojho pádu zažíva pravdepodobne najťažšiu krízu svojho života, z ktorej sa dostane až o šesť dní, keď ho Ježiš urobí účastným svojho premenenia na hore.

Nemusíme sa teda vôbec čudovať a ani ničoho ľakať, keď sa aj v našom živote objavia protichodné skúsenosti – schopnosť prekonať seba samého a konať ako nás pobáda Kristus a vzápätí pád. Je to to isté, čo zažíva aj Jeremiáš, alebo Peter. Tieto situácie sú uzdravujúce. Pomáhajú nám vidieť, že ešte nie sme v cieli a preto sa namiesto sebavedomého konania vráťme k pokornej odkázanosti na Božiu milosť. A môžeme to aj my vyjadriť podobnou úprimnou modlitbou ako to urobil Jeremiáš.