Ako ľudsky dozrievať

60. katechéza, jún 2020

Ľudská zrelosť priťahuje. Prečo sa cítime dobre v spoločnosti určitých ľudí? Lebo nás na nich niečo priťahuje. Ak žijeme vo svete intríg, tak sa budeme mimoriadne dobre cítiť v spoločnosti priameho človeka, kde vieme na čom sme. Ak žijeme v prostredí, kde sa od nás neustále očakáva, tak sa budeme cítiť veľmi príjemne v spoločnosti ľudí, ktorí nás prijímajú takých akí sme. Aj keď budú mať iné ľudské slabosti, tie radi prehliadneme, lebo nám momentálne dávajú to, po čom túžime.

Naopak, nezrelosť odpudzuje. Vidíme ju všade, na každom kroku a preto dúfame, že aspoň niekde to bude inak. Kresťanstvo mnohým ľuďom prekáža, ale jeho učenie o láske je blízke všetkým. Preto sa stáva, že aj človek, ktorý nič dobré nepovie na Cirkev, predsa z nej môže byť sklamaný. Je to zaujímavý paradox. Sklamať sa môžem len vtedy, ak mám očakávania. Ak niekto na niečo nadáva, tak nepredpokladáme, že má od toho očakávania. Lenže on ich predsa má, lebo ho niečo sklamalo. Možno čakal prijatie, pochopenie, lásku – aspoň od kresťanov, keď ju už inde nedostáva...  Čiže aj tí, čo nadávajú na vieru, predsa očakávajú, že veriaci budú ľudsky zrelí.

Nezrelosť teda odpudzuje a veľmi ju vidno. Lenže najhoršie je, že vždy je vidieť len nezrelosť toho druhého. Čudujeme sa ako môže byť niekto taký nezrelý, že nám nevie povedať pravdu do očí a ani nám nenapadne, že ten druhý môže mať strach z našej neadekvátnej reakcie. Dotkne sa nás, ak nás niekde nepozvú a pritom vôbec nevidíme naše správanie, ktoré môže druhých obťažovať. Zraní nás ak niekto neurobí to, o čo sme ho poprosili a pritom sme ho chceli len zneužiť na uspokojenie našej vlastnej potreby. Hnevá nás, ak chce niekto v spoločnosti vyniknúť a preto ho hneď zmravníme dobre mierenou ironickou poznámkou. Vytočí nás detinskosť niekoho, kto hlučnejšie oslavuje víťazstvo, keď sme  prehrali, hoci ním lomcuje to isté malá dieťa túžiace po víťazstve, ktoré aj s nami. Naša závisť sa vie veľmi „spravodlivo“ pohoršovať nad márnivosťou druhého. A tak ďalej. Z týchto príkladov vidieť, že najťažšia úloha na dozrievaní je objaviť, kde máme dozrievať.

Ako teda objaviť nezrelosť v nás? Výbornou pomôckou je sebapoznanie. Každá situácia, v ktorej sa cítime nepríjemne nás odhaľuje. Platí to staré známe – nie druhý ma nahneval, ale ja som sa nahneval. Druhý možno urobil niečo, čo nebolo správne, ale za svoju reakciu som zodpovedný ja. On mi síce stúpil na nohu, ale mňa tá noha bolí omnoho viac, lebo tam mám kurie oko. Nie je preto dôležité, čo ten druhý urobil, ale skôr, čo to vo mne vyvoláva. Prečo ma správanie druhého tak vytáča? Čo to vo mne vyvoláva, odhaľuje? Samozrejme, treba si dávať pozor na prvoplánové, alebo učebnicové odpovede. Pravda je niekedy veľmi hlboko ukrytá a treba si dopriať dostatok času a trpezlivosti, aby sme ju odhalili. Naša práca pozorovateľa sa má podobať práci ornitológa, ktorý v tichosti, nebadane a trpezlivo pozoruje, bez hluku a lomozu, len aby neodplašil vtáky.

V tomto smere môže byť pre nás výbornou pomôckou duchovné vedenie, alebo dobrý priateľ, ktorý sa nebude venovať tomu, čo ten druhý urobil, ale správne kladenými otázkami mi pomôže pochopiť čo sa to vlastne vo mne deje. A taktiež ma ochráni od pokušenia rýchlej odpovede a od pasce odsúdenia seba samého.

Po tom ako sme objavili našu nezrelosť, môžeme s ňou pracovať. K tomu nám poslúžia dva prostriedky duchovného života. Prvým je modlitba – každý deň odovzdám Pánovi svoj život, prosím ho o jeho požehnanie a ochranu. Prosím ho, aby ma držal hlavne v tej veci, kde vnímam, že som zvlášť slabý. Do situácií, ktoré nezvládam vstupujem až po tom, ako som Pána poprosil o sprevádzanie.

Druhým prostriedkom je spytovanie svedomia. Pri ňom sa nesnažím analyzovať všetko, ale zvláštnu pozornosť venujem práve oblastiam, kde moje správanie mohlo byť zraňujúce pre druhých – slovom, skutkom, zanedbaním dobrého. Pýtam sa, či som bol dnes mostom, vďaka ktorému mohli ľudia prísť k Bohu, alebo skôr plotom, ktorý tvoril prekážku. Taktiež, ak mám konkrétne predsavzatie na ktorom pracujem, tak sa pýtam čo som v tomto smere urobil. Kde som vnímal pôsobenie milosti, vďaka ktorej som reagoval inak ako mi diktovala moja prirodzenosť? 

               

Otázky:

  • Ktorá vlastnosť ma najviac priťahuje na druhých?
  • Aké správanie druhých ma najviac hnevá?
  • Aké otázky by som si mal položiť, aby som lepšie porozumel svojim reakciám?
  • Aké otázky by som mohol položiť svojmu blížnemu (skúste si predstaviť konkrétnu osobu v konkrétnej situácii), aby som mu pomohol pochopiť čo sa v ňom odohráva?
  • Ktorú situáciu by som mohol pravidelne odovzdávať Bohu?
  • Kto by mi mohol byť nápomocný, aby som pravdivejšie vnímal seba?
  • Komu a ako by som ja mohol pomôcť spoznať pravdu o sebe?