Pokušenie márnivosti

064. September 2020

Drahí priatelia,

ako sa vám darilo žiť predsavzatie z minulého týždňa? Mali ste za úlohu uvažovať nad tým, ako plnšie žiť svoje poslanie v tom konkrétnom živote, ktorý žijem. Vybrať si jednu vec a na ňu sa sústrediť. Úplne výborné je, ak ste niečo našli a teraz sa na to sústredíte. Ráno prosíte o Božiu milosť nech vám  v tom pomáha a večer pri spytovaní svedomia si prechádzate ako prešiel deň. Ďakujete Pánovi za to, kedy ste si to uvedomili a snažili žiť, uvažujete spolu s Ním nad tým ako nabudúce reagovať v situáciách, kedy sa vám to nepodarilo a prosíte Ho o odpustenie, keď ste konali v protiklade s vašim predsavzatím. Výborné je aj to, keď ste si na to spomenuli a uvažovali, aj keď ešte nedošlo k ničomu konkrétnemu. No a do tretice, výborná príležitosť niečo zmeniť je v tom prípade, keď ste na to zabudli a nič s tým nerobili J.

Chcel by som dnes pokračovať v téme, ktorú som začal minule – povedať áno na svoj každodenný život a v tej monotónnosti sa posväcovať. Proti tomuto „životnému štýlu“, alebo ako to nazvať, v nás bojuje márnivosť. Tá má tendenciu považovať všetko, čo je pravidelné, každodenné, za nedostatočné a neustále nás ťahá k tomu, aby sme robili niečo viac, niečo vznešenejšie, lepšie.

Márnivosť je zákerná, lebo útočí v dvoch smeroch. Ten známejší smer je pokušenie svetom. A tu nemyslím len na to, že zanechám duchovný život, aby som riešil svetskú kariéru a moc, alebo zabezpečenie každodenných potrieb. Sú aj omnoho „vznešenejšie“ pokušenia: Zanechať duchovný život a ísť riešiť hlas kresťanov v spoločnosti, alebo cirkevnú politiku – všetky tie neporiadky, ktoré v cirkvi vidíme. Samozrejme, sú to všetko potrebné veci a keď ma k tomu Pán pozýva, som pozvaný odpovedať a ísť do tejto náročnej služby. Ale keď sa k tomu pozývam sám, je to len lákavé pokušenie, ktoré ma odvádza od podstaty. Veď si len uvedomme koľko nezmyselných hodín sa stráca čítaním článkov a blogov, reagovaním na diskusie a názory! Hovorí sa, že keď chcete kňazov zamestnať na celý deň, zadajte im tému, napr.: „Vhodný vek na prijatie sviatosti birmovania“. Nikto nič nevyrieši, neurobí sa nič pre skvalitnenie prípravy birmovancov, ale trávi sa niekoľko hodín vo vášnivej diskusii. A takýchto tém pre nás márnivosť pripravila neúrekom.

Keď nesadneme na tento lep a vytrváme v duchovnom živote, tak príde útok z opačnej strany. Márnivosť nás zrazu chce urobiť tými najsvätejšími. Preto máme tendenciu preháňať a vyniknúť tu. Množíme pobožnosti a modlitby, hľadáme nové stretká, žiadna kázeň sa nezdá dostatočne radikálna a tvrdá, žiadna liturgia dostatočne slávnostná, máme tendenciu k tvrdým skutkom pokánia, pôstom, bičovaniu sa a podobne. Využijeme každú príležitosť, aby sme druhého upozornili na nejaký jeho nedostatok, veď kto iný ako ja mu v tom môže pomôcť.

Najhoršie je, že pred týmto pokušením sa nedá ukryť. Pobeží za nami všade, kde sme. A nedá sa riešiť ani teoretickým uvažovaním. Lebo veď všetky tie veci, ku ktorým nás márnivosť v duchovnom živote pokúša, sú v podstate dobré. Ako potom rozlíšiť, kedy je moja angažovanosť v cirkevnej politike moje povolanie a kedy je to pokušenie k márnivosti? Kedy je moja radikalita v duchovnom živote vyjadrením mojej lásky k Bohu a kedy je už výstrednosťou? Toto sám v živote nerozlíšim.

Otcovia púšte odporúčajú na tento neduh účinný liek a to je ochota byť verne tam, kde som. Veľmi sa mi tu páči to slovo ochota. Nie je to otrocké zotrvávanie za každú cenu. Človek je pripravený ísť ďalej, keď je povolaný, ale je ochotný aj ostať. Volí si to, čo robí. Dáva súhlas na tú každodennú prácu, podriaďuje sa jej a nesníva zbytočne o budúcnosti, o tom čo  a ako by sa dalo... Najlepším liekom na márnivosť je teda cvičiť sa v nenápadnosti a robiť spoločne osvedčené veci.

Chcem teda pripomenúť dve osvedčené veci, ktoré mimoriadne účinne napomáhajú duchovnému rastu a preto nám ich chce diabol vytrhnúť z nášho srdca.

Prvou je Eucharistická adorácia. Nájdime si čas prísť aspoň občas na adoráciu. Tých možností je v našej farnosti viac. Máme celodennú adoráciu každý prvý štvrtok v mesiaci, máme utorňajšiu adoráciu od 21:00, ale aj dve kratšie a to v utorok a štvrtok po svätých omšiach. Okrem toho máme v Bratislave veľa možností prísť len tak na chvíľu pred Pána.

Druhou je pravidelná svätá spoveď. Nájdime si rytmus, aby sme k tejto sviatosti pristupovali pravidelne. Nemusí byť vždy spojený s duchovným rozhovorom. Niekedy môže byť spoveď skutočne krátka. Potrebujem len vyznať hriechy, zmieriť sa s Bohom, prijať odpustenie a môžem ďalej kráčať po ceste za Ním.

Otázky:

  • Ku ktorému spôsobu márnivosti som pokúšaný?
  • Aké výhody pravidelného rytmu života vnímam?
  • Čo by mi mohlo pomôcť vytrvať tam, kde som?
  • Ako by som mohol prejaviť vďačnosť druhým za ich každodennú službu a tým im dať uistenie, že konajú správne, ak vytrvajú?
  • Čo by ma mohlo motivovať k pravidelnosti v adorácii?
  • Čo by ma mohlo motivovať k pravidelnosti pri spovedi?
  • Čo mi sťažuje túto pravidelnosť?