Robiť vierohodným to, čo ohlasujem

73. katechéza, december 2020

Dokument o farnosti, ktorú vydala kongregácia pre klérus hovorí: „V tajomnom stretnutí sa Božieho a ľudského konania sa ohlasovanie Evanjelia deje cez mužov a ženy, ktorí svojím životom v rôznych vzťahoch robia vierohodným to, čo ohlasujú“.

Nádherné vyjadrenie. Svojím životom urobiť vierohodným to, čo ohlasujem.

Totiž, ťažko uverím, že Ježiš ma bezpodmienečne miluje, keď som nikdy takúto lásku nezažil. Ťažko uverím, že ma prijíma takého aký som, keď som takéto prijatie nikdy nezažil. Ťažko uverím, že mi odpúšťa, keď som nezažil odpustenie...

 Boh sa stal človekom. Vzal na seba telo, aby nám konkrétne mohol ukázať, že nás miluje. On nás nemiluje abstraktnou láskou, ktorú necítiť a ktorej potrebujem iba duchovne veriť. Keď slepý Bartimej kričal na Ježiša, aby sa nad ním zmiloval, tak zakúsil konkrétne Ježišovu lásku. Zakúsil jeho pohľad, prítomnosť, počul jeho slová. Takisto Zachej, alebo žena pristihnutá pri cudzoložstve. Ježiš je tvárou Otcovho milosrdenstva. Ale nie nejakým abstraktným spôsobom, nie teoreticky, ale konkrétne hmatateľne.

Prísť k zranenej osobe a povedať jej, že Ježiš ťa miluje, je ako zamávať pred býkom červeným súknom. A čo mám z toho? Načo mi je takáto informácia, keď nikde žiadnu lásku nezažívam? Ale prísť k zranenej osobe a milovať ju tak ako nás miluje Kristus je predĺženie Ježišovho človečenstva. A práve o tom hovorí karmelitánska spiritualita: Cez službu lásky, cez Ježišovo konanie predĺžiť Ježišovo človečenstvo. Mojim poslaním je milovať tak ako miloval Kristus, aby mal človek skúsenosť lásky.

Ale pozor, toto poznanie nemôže byť pre nás morálny apel. Si kresťan, tak teraz musíš toto robiť! To by nedopadlo dobre. Totiž, ja sám môžem byť v pozícii, kedy som Božiu lásku nezažil. Ja sám môžem byť pozraňovaný zo vzťahov. No a platí, že nemôžem dať to, čo nemám. Ak sa napriek tomu z vlastných síl budem usilovať sprítomňovať Božiu lásku, neskončí to dobre. Môžem v druhých vzbudiť očakávania, ktoré neviem naplniť a môžem im tým ešte viac sťažiť cestu k Pánovi. Ja sám môžem pritom vyhorieť, alebo byť ako Marta, ktorá sa snaží všetko zvládnuť a hnevá sa na celý svet, že jej nikto nepomáha, alebo ako starší brat, ktorý nevie prijať toho márnotratného, lebo on musí a brat nie.

Aby som mohol milovať ako Kristus, potrebujem najprv túto lásku zažiť. No a tu je problém. Každý z nás je zranený, každý z nás túži po láske. A keďže nemôžeme dať to, čo nemáme, ako si teda na našu túžbu odpovieme?  Nie je to jednoduchý problém, ale zato nie neriešiteľný. Ježiš nie je otrokom jediného riešenia. A keď sme jeho lásku nezakúsili v detstve cez našich rodičov, stále ju môžeme zakúšať cez tú sieť vzťahov, ktoré by sa mali vo farnosti vytvárať.

Ale prvým krokom ku skúsenosti tejto lásky je túžba po nej. Totiž karmelitánska spiritualita opäť zdôrazňuje, že Boh sa nám dáva v takej miere, v akej po ňom túžime. Pekne to vidieť na Zachejovi. Ježiš prechádza cez Jericho. Nevyvíja žiadnu konkrétnu aktivitu smerom k Zachejovi. Ale on zrazu zatúži vidieť Ježiša. A táto túžba je v ňom taká silná, že za ňou ide. Prekoná prekážky, vyjde zo seba a urobí niečo, čím pred všetkými vyjaví svoju túžbu – vylezie na strom. A Ježišova odpoveď je jednoznačná – dnes musím ostať v tvojom dome! Zachejova túžba je pre Ježiša rozkazom.

Takže tým najbližším prostredím, kde sa táto túžba a odpoveď na ňu dá učiť, je tá domáca cirkev, čiže rodina. Tam sú manželia pozvaní navzájom si odovzdávať a prijímať Kristovu lásku. Tak sú pozvaní nechať sa milovať tým druhým a spraviť ten krok viery a nádeje – oddám sa mu/jej, lebo verím, že ma prijme ako najcennejší poklad svojho života. Prijmem ju/jeho, lebo je pre mňa tým najkrajším darom. Toto je podstata a zmysel celého manželského života: učiť sa milovať ako Kristus a nechať sa milovať ako Kristom. Ovocím tejto lásky je potom dieťa, ktoré môžeme obdarovať svojou láskou a tým mu ukazovať tvár milujúceho Otca.

Ale pozor, znie to idylicky, ale nie je to tak. To učenie prijímať sa a dávať lásku, ide cez mnoho kríz, lebo v nás treba veľa toho očistiť. Preto opäť karmelitánska spiritualita pripomína, že keď sa vydám na cestu za Bohom, prvé čo zakúsim a objavím je vlastná hriešnosť. A tu sa buď zľaknem a vrátim na povrch, alebo ju prijmem, priznám si ju a naučím sa lásku prijímať a dávať aj napriek vlastnej hriešnosti.

Toto je cesta sprítomňovania Ježiša. Nie teoretické rozprávanie o ňom, ani nie svedectvo dokonalého života, ale ani nie dril, kde sa nesmierne snažím byť dobrý, ale objaviť túžbu po Bohu, ísť za ňou a učiť sa prijímať a dávať lásku aj napriek vlastnej hriešnosti. Farnosť je miesto, kde sa to môžeme učiť.

  • Ktoré situácie v mojom živote mi hovoria o Božej láske?
  • V ktorých oblastiach túžim zažiť Božiu lásku?
  • Ako by som mohol sprítomniť Božiu lásku v živote mojich najbližších?
  • V čom potrebujú tí moji najbližší zažiť, že sú jedinečné Bohom milované strovenia?
  • Komu by som mohol viac dôverovať a oddať sa mu, aby ma Kristus cez neho mohol milovať?
  • Pre koho by som sa mohol obetovať, aby som ho viac miloval tak ako Kristus?