Prečo mám ťažkosť prijať cisára 

90. katechéza, jún 2021

"Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu." (Mt 22,21)

Čo chcel Pán povedať týmto výrokom, ktorý sa dosť sprofanizoval a stal sa heslom, vďaka ktorému si ospravedlňujeme rôzne kompromisy, ktoré uzatvárame vo svojom svedomí? Bolo by to ale vyprázdnenie celého posolstva, keby sme si z tohto výroku zobrali iba toľko, aby sme nemiešali politiku s náboženstvom, alebo aby sme pozemskej a nebeskej moci dali to, čo im patrí. To by sme ľahko upadli do pokušenia, o ktorom sme uvažovali v minulej katechéze: Dať Bohu čo potrebuje, aby sme s ním boli zadobre a konečne si mohli slobodne žiť. Jedine s tým rozdielom, že už je tu ďalší hráč, a okrem Boha, ktorý neustále zväčšuje svoje nároky, musíme uspokojovať aj cisára, ktorý  robí presne to isté. Kde som potom ja a moja sloboda?

Ježiš tu nehovorí o nejakom rovnomernom rozdelení našich povinností voči cisárovi a Bohu. Nie, Pán chce týmto povedať omnoho viac. Je to zjavná provokácia, ale iného druhu ako mali na mysli saduceji, ktorí sa ho pýtali. Ježiš v tomto výroku upriamuje našu pozornosť jasne na Boha. Jasne vyjadruje, že cisár nie je Boh. To bol práve kameň úrazu. Cisár sa považoval za boha a dať mu daň znamenalo uznať ho za boha. Lenže Ježiš nehovorí, že nemáme platiť daň, aby ste ňou nepodporovali  božstvo, ale hovorí, že cisár nie je boh a preto zaplatenie dane nemá nič spoločné s uznaním, alebo neuznaním jeho božstva. Podstata problému spočívala v tom, že sa plateniu dane pripísal význam, ktorý nemal a potom sa z obyčajnej praktickej otázky stala dôležitá, ale hlavne neriešiteľná náboženská otázka, ktorá nútila či už ku kompromisu so svojím svedomím, alebo k rebélii. 

Už si viem predstaviť mnohé blogy a statusy, ktoré by sa objavili dnes od mnohých úprimne zmýšľajúcich, ale vo svojej podstate pomýlených veriacich, ktoré by písali dnes na Ježiša: „Ježiš sa nevyjadril jasne. Prečo má strach? ... Prečo nepovie jednoznačne – veď platiť daň je uznanie božstva a cisár predsa nie je Boh? ... Kristus zahmlieva. Prečo nepovie jasné áno, alebo nie? Veď sám hovorí vaša reč nech je áno-áno, alebo nie-nie, čo je navyše pochádza od Zlého (por. Mt 5,37)... Ježiš sa bojí, že príde o dobré vzťahy so štátom ... Takto by asi nejako mohla vyzerať reakcia na interpretáciu Ježišovho výroku - ako nejaký kompromis medzi cisárom a Bohom. Lenže problém nie je v Ježišovom výroku, ale v našej mylnej interpretácii.

Čo chce teda Ježiš povedať? Vypýta si denár. Na denári je cisárov obraz, preto mu peniaz patrí. Cisár, teda svetská moc, má na zemi právo na všetko, čo sa jeho týka, ale nemá právo na nič, čo sa jeho netýka. Denár patrí cisárovi, lebo je na ňom jeho obraz, my však patríme Bohu, lebo nosíme v sebe Jeho obraz. Boli sme strovení na Boží obraz. Patríme teda Pánovi a nikomu inému. To znamená, že každú našu pozemskú činnosť má presiaknuť vedomie, že patríme jedine Pánovi a čokoľvek robíme, môžeme to robiť len ako naše sebadarovanie sa Bohu. Kto si je vedomý, že patrí Bohu a teda usiluje sa, aby sa dal Bohu, ten si svoje pozemské povinnosti bude vykonávať tak, že ani blahobyt, ani chudoba, ani zdravie, ani choroba, ani odmena a ani trest, ani uznanie, ani opovrhnutie ho nebude môcť zviesť zo správnej cesty.

Je tu teda pred nami výzva: Ako prežijem svoj pozemský život? Ako niečo odrhnuté od večnosti? Ako niečo, čo musím urobiť, aby som zadosťučinil pozemským zákonom, zabezpečil si živobytie a keď tomuto urobím zadosť, tak sa konečne môžem venovať svojej viere? Tu ale stojíme pred pokušením, ktoré nás ťahá do opačného extrému ako to, o ktorom sme uvažovali minulý týždeň – dať Bohu čo musím, aby som od neho mal pokoj a konečne si mohol žiť svoj život.

Riešenie daného problému teda nie je v hľadaní nejakých hraníc, koľko dám komu, ani v nejakom vyvažovaní, aby som našiel správny pomer medzi dvoma svetmi – bol veriaci, ale nie príliš, bol vo svete, ale nie príliš. Riešenie je v pochopení ako veci, ktoré robím, súvisia s mojom spásou. Ako chodenie do kostola napomáha k hlbšiemu prežívaniu môjho vzťahu s Bohom,  k sprítomneniu Božieho kráľovstva už tu na zemi a ako chodenie do práce napomáha tomu, aby som v sebe rozvinul všetko to, čo do mňa Boh vložil, plnil jeho vôľu a tým pripravoval príchod jeho kráľovstva. Služba Bohu a cisárovi majú teda ten istý cieľ – „Príď, kráľovstvo tvoje!“

 

Otázky

  • Ako prežívam ja dilemu z toho, že deň má 24 hodín a tých povinností, ktoré mám je na 48 hodín?
  • Ako veci, ktoré robím v každodennom živote súvisia s mojom spásou?
  • Ktoré činnosti robím bez toho, aby som si uvedomoval, že oni ovplyvňujú môj vzťah s Bohom?
  • Aká je moja angažovanosť vo verejnom živote? Aký je môj presah do profánneho prostredia – mimo svojej rodiny a farského spoločenstva?
  • Ako pomôcť členom svojho oikos, aby vnímali, že všetko, čo robia ich buď približuje k Bohu, alebo ich od neho vzďaľuje?