Povolanie zrieknuť sa

109. katechéza, december 2022

                Chceme pokračovať v uvažovaní nad našim povolaním. Vieme, že Boh túži po nás, chce nás obdarovať a chce nám pomôcť rozvinúť všetky naše danosti. No jeho prvoradý plán s nami je, aby sme boli s ním. Samozrejme on nemá pre nás úplne presne nalinajkovanú budúcnosť a preto ani nie je správne, aby sme vždy, pri každom rozhodnutí uvažovali čo je Božia vôľa a prežívali muky z toho, či sme sa trafili. Opäť si to vysvetlíme cez medziľudské vzťahy. Manželka chce, aby bola milovaná, aby bola v očiach svojho muža jedinečná a aby zažívali spoločne krásne chvíle. To, ako sa táto túžba napĺňa, je už druhoradé. Či chodia spolu na vychádzky, alebo na kultúru, či manžel robí v IT, alebo na stavbe, či má koníček hokej alebo rybolov, to už je vec výberu, dohody, osobných preferencií. Rozhodnutia v týchto oblastiach nie sú podstatné ak sú motivované láskou k manželke.

                Presne tak je to aj vo vzťahu s Bohom. On chce, aby sme boli s ním, aby nás mohol obdarovať. To, kde túto spoločnosť s ním napĺňame, už nie je také rozhodujúce. Či idem cez týždeň do kostola, alebo sa radšej venujem deťom, či pomáham ako dobrovoľník, alebo pracujem viac a potom viac zo svojho zárobku prispievam, alebo sa starám o deti, aby sa manžel/ka mohol/a venovať dobrovoľníctvu a podobne. Tieto veci sú už na osobnom posúdení a zvážení svojich možností, priorít, záujmu. Netreba toľko zvažovať konkrétne rozhodnutia, ale skôr neustále dolaďovať to prvotné nasmerovanie – chcem byť s Pánom, lebo inak každá činnosť môže skĺznuť do otroctva.

Rozhodnutia sa teda vždy robia v súlade s prvotným cieľom. Nie je potrebné zvažovať každú maličkosť, ale je potrebné všetko dávať do súladu s prvotným cieľom a podľa toho si vyberať. A tu prichádza ďalšia zo základných zásad povolania:

s každou voľbou je spojené zrieknutie sa

                Potrebujeme sa zriekať vecí, ktoré sú zlé, aby sme nežili dvojitým životom, ale potrebujeme sa učiť zriekať aj dobrých vecí, aby sme sa nepresilili a neuštvali sa. Prvá vec je jasná. Nemôžeme žiť s rozdeleným srdcom, a keď si vyberieme jednu cestu, tak ostatné zatvárame. Tie cesty, ktoré pred rozhodnutím boli rovnako dobrou alternatívou, sa po rozhodnutí pre niečo iné stávajú pre nás zlými, lebo nás vracajú späť, alebo nám rozdeľujú srdce. Toto rozdelenie sa deje najčastejšie na úrovni myšlienok a túžob. Prichádzajú pokušenia uvažovať nad tým, čo by bolo keby. Alebo pokušenie obe cesty spojiť. Vtedy sa hľadajú argumenty, prečo by to nebolo možné. Veď by sa tak krásne dalo žiť v polyamornom vzťahu, kde s jednou ženou vychovávam deti, s inou chodím na dovolenku, s treťou športujem, a samozrejme, s každou žijem. Stačí sa vzdať svojho egoizmu – pripútanosti k jednej osobe a dopriať aj druhému to po čom túžim aj ja – možnosť takto žiť... Samozrejme, tento príklad, ktorý som nedávno čítal v Nota Bene je už extrém, ale v nejakej miere nás to takto pokúša vždy.

                Potom sú tu dobré veci, ktorých sa potrebujeme zriecť. Totiž, s každou voľbou pribúda nová úloha. A tie úlohy nemožno do nekonečna množiť. Miera je základná čnosť pri rozlišovaní. Preto ak sa rozhodnem prehĺbiť svoj duchovný život, viac sa začleniť do farského spoločenstva, prijať svoje povolanie odovzdávať vieru druhým, nutne prídem k bodu, kedy musím niečo zo svojho života vypustiť. Pán nás nechce uštvať. A keď k niečomu pozýva, nutne s tým ide aj pozvánka niečo opustiť. Často sa stáva že pri povolaní k niečomu novému, nie je najťažšie pridať novú činnosť, ale rozlíšiť čo opustiť. Preto to často zanedbáme a potom iba množíme aktivity a tým pádom nám ani naše nové povolanie neprináša vnútornú radosť a požehnanie, ale len stres a námahu.   

Otázky:

  • Ako vnímam Božiu vôľu? Snažím sa celkovo nasmerovať svoj život na Boha, alebo sa snažím analyzovať každú jednotlivosť?
  • Mám niekde rozdelené srdce? Kde?
  • Čo by som potreboval vo svojom živote opustiť?
  • Ako rozlišujem medzi dobrým a lepším?