Byť povzbudením svojou slabosťou

116. katechéza marec 2023

Minule som Vám ponúkol jeden obraz apoštolov Jána a Jakuba, ktorí najprv ani nevedeli, že zlyhali a potom si dôsledok svojho zlyhania niesli celý život. Pozval som Vás k zamysleniu, čo tento obraz vo vás vyvoláva. Môžeme v ňom nájsť mnohé naše situácie, ktoré nás zneisťujú, oberajú o nádej a aj chuť ísť za Pánom. Stach zo zlyhania dokáže veľmi účinne zabrániť urobiť akékoľvek dobro. Napriek tomu zlyhanie Jána a Jakuba môžeme vnímať ako veľkú nádej – veď aj oni boli ľudia, takí istí ako my, s tými istými slabosťami ako my a predsa sú svätí.

Samozrejme, v prípade Jána a Jakuba, to už nevnímame tak dramaticky. Pri čítaní už vieme ako to skončí. Je to ako keď sa hlavný hrdina dostane do smrteľného nebezpečentva hneď na začiatku filmu. Vieme, že musí prežiť, lebo inak by film hneď skončil. Aj v prípade apoštolov vieme, ako sa to skončilo – happyendom. Lenže my sme ešte v plnej dráme deja a vôbec to zatiaľ pre nás nemusí vyzerať nádejne na víťazstvo. Ján a Jakub prišli do cieľa, stali sa svätými a preto vieme, že to čo urobili bolo správne a že tie zlyhania sú len nejaké chybičky krásy na ceste za Pánom. Lenže v našom prípade ešte nemáme istotu, že dôjdeme do cieľa... Ale pozor! Nezabúdajme, že keď Jakub a Ján žili, ešte neboli v cieli, ani oni nevedeli ako skončia. Boli presne v takej istej situácii ako my. Áno, je pravda, že z cieľa sa ľahko kričí na tých čo ešte pretekajú. No Boh nás robí schopnými byť povzbudením jeden pre druhého ešte počas procesu, kedy je síl stále málo a cieľ v nedohľadne.

Práve tu prichádzame k základnému kameňu obrátenia: Do čoho skladám svoju dôveru? Do seba? Vo svoju schopnosť? Do toho, že sa raz zmením, stanem sa pokornejším, trpezlivejším, schopnejším viac milovať a potom budem konečne schopný plniť Božiu vôlu? Ak áno, tak tá depresia a znechutenie z opätovaných pádov je na mieste. Kým som na začiatku a nevyčerpal som ešte všetky svoje možnosti, stále mám nádej, že keď ešte toto vyskúšam, tu pridám, toto v sebe zlepším, tak to bude so mnou dobré. No akonáhle tieto veci začínam skúšať a jedna za druhou sa ukazujú ako neúčinné, tak sa ma stále viac zmocňuje smútok, až beznádej. Všetko som už vyskúšal a nič nefunguje.

Tu je potrebné veľa uvažovať nad slovami sv. Pavla: „Z milosti Božej som tým, kým som...“ (1Kor 15,10). Zastavme sa teraz a uvažujme – kde, v ktorých situáciách môjho života žijem z Božej milosti? Kde by som to už sám nedal a predsa to nejako ide a ja ani neviem ako? Povedať o týchto skúsenostiach druhým je práve tým povzbudením na ceste, ktoré najviac potrebujeme. A paradoxne tu pre nás môžu byť najväčším povzbudením práve ľudia, ktorí to v živote nemajú ľahké. Lebo tam si môžeme povedať – toto by som už ja nedal a oni idú. Krok za krokom, síce v bolestiach a trápeniach, ale idú. Ako je to možné? Odkiaľ berú silu a nádej? Čo ich drží?

Tak ako nás povzbudzuje vytrvalosť a ochota druhých urobiť ten ďalší krok, presne tak aj my môžeme byť v tomto povzbudením pre druhých. Svedectvo dokonalého, bezproblémového života skôr odradzuje. Svedectvo nesenia kríža spolu s Kristom dáva nádej. Sme teda pozvaní vzdať sa svojej nezraniteľnosti vo viere. Vzdať sa toho, že svoje tienisté stránky zatlačím niekde do podvedomia a neustále túžime ukazovať len tú svoju najlepšiu stránku Bohu aj luďom.

• Čo pre mňa znamené veta, že keď si ma Boh povolal, tak si ma povolal aj s mojimi slabosťami?
• Zažil som, že ma spôsob ako druhí prežívajú svoju ťažkosť povzbudila? Kedy? V čom?
• V čom by moje nesenie kríža mohlo byť povzbudením pre druhých?