Krásna loď bez cieľa

124. katechéza, október 2023 

                Pozývam vás teraz pohrať sa s jedným obrazom. Predstavme si loď, ktorá pláva po oceáne. Ráno sa zobudíme, obzrieme sa všade voda. Večer to isté, na ďaľšie ráno opäť len voda. Stále len voda. Žiadna zmena, žiadny oporný bod, na základe ktorého by sme vedeli povedať či sa hýbeme, či ideme správnym smerom.

                Čo nám v takejto situácii dáva nádej? Navigácia. Nevieme síce presne ako funguje, ale dôverujeme jej a necháme sa ňou viesť. A navyše máme cieľ. Vieme kam máme dojsť, navigáciu sme tak nastavili a teraz sa nechávame viesť. Zdanlovo sa nič nedeje, ale my sa predsa blížime k cieľu. Už sme na tom omnoho lepšie ako Krištof Kolumbus, ktorý mal omnoho primitívnejšiu loď, omnoho primitívnejšiu navigáciu a naviše išieľ ako prvý na proti všetkým presvedčeniam o svete ako plávajúcej doske, kde hrozí, že keď sa dostaneme na jej okraj tak sa cez ten okraj premadneme do ničoty.

                   Našími predchodcami na plavbe do nebeského Kráľovstva boli Abrahám – praotec viery, ktorý uveril napriek všetkej nádeji, apoštoli, ktorých povolal potulný kazateľ s prisľubom, že z nich urobí rybárov ľudí. Nám už všetci títo ľudia svedčia, že cieľ existuje a navigácia do cieľa je istá. My sme tam ešte síce neboli a plavíme sa prvý krát a kde nemáme osobnú skúsenosť, tam zvykáme upadať do pochybností, ale toto svedecto a svedectvo ďaľších ľodí čo idú tým istým smerom nám pomáhajú prekonať pochybnosti.

                Lenže cesta je dlhá a namáhavá, tak si začíname krátiť čas. Začíname investovať do lode, aby bola bezpečnejšia, pohodlnejšia, krajšia. Nie je v tom nič zlé, dokonca je to želateľné, lebo udržiavať sa v kondícii nás zoceľuje a pripravuje na burky, ktoré prídu. Lenže časom, úplne nebadane, ani nevieme ako sa začíname viac venovať údržbe lodi ako napredovaniu. Už sme si z nej urobili celkom peknú výletnú loď, kde máme všetok konfort. Reštaurácie, bazény, tanečný parket, posilňovňu, záhradku... Postupne začíname zabudať, že sme na dopravnom prostriedku, ktorý nás má niekam doviesť. Nebadane posúvame veci - všetky vymoženosti ktoré sú len prostriedok na skášlenie a spríjemnenie cesty začíname využivať ako domov, kde máme ostať navždy. Svoje deti učíme ako vyčistiť bazén, ako uvariť dobré jedlo ... ale neučíme ich snívať o cieli ani navigovať – vedieť použivať kompas, orientovať sa podľa hviezd atď.

                Presne to sa niekde odohralo v našej západnej kresťanskej kultúre. Rodičia nám ešte odovzdali informáciu, že náš život má cieľ, Ukázali nám aj nejaké prostriedky, ktoré nás privedú do cieľa, ale naučili nás len udržiavať loď. Prostiredky nám ešte odovzdali, ale bez návodu na použitie. A to sme ešte na tom veľmi dobre, lebo mnohí iní rodičia už tie prostriedky dávno hodili cez paľubu ako nepotrebné haraburdie. Preto poznanie o Bohu a o spáse máme, vidíme ešte aj prostriedky, ktoré nás privádzajú k Bohu, ale nevieme ich používať. Jediné čo vieme je udržiavať loď a keďže chceme prísť do cieľa tak tu loď udržiavame so stále väčšou horlivosťou... A potom sa čudujeme že sa nič nemení...  

Otázky:

  • čo sa usiľujem vo svojom duchovnom živote? Ktoré konkrétne veci robím?
  • Je to údržba lode, alebo nastavovanie navigácie?
  • Je boj proti hriechu údržba lode, alebo smerovanie k cieľu?
  • Ktoré sú tie prostriedky ku spáse?