Bezbožná duchovnosť

127. katechéza december 2023

Sme stále na lodi. Minule sme si povedali, že je potrebné každú našu aktivitu nasmerovať k cieľu. Aj keď je to len nepatrná údržba lode, alebo spríjemnenie cesty pre ostatných, nikdy nesmieme zabúdať, že sme na lodi a niekam smerujeme. Paradoxné je, že na toto môžeme zabudnúť aj vtedy, keď sa venujeme duchovným veciam. Keď sa povie, že strácame cieľ, väčšinou sa myslí na to, že sme príliš zamestnaní svetskými vecami a málo duchovnými. Lenže aj duchovná činnosť nás môže odvádzať od Boha.

Typickým príkladom toho boli farizeji v dobe Ježiša Krista. My sme si dnes zo slova farizej urobili synonymum pokrytca. A keď sa povie slovo farizej, hneď vidíme dvojtvárneho človeka, ktorý robí veci len naoko. Jedno koná, druhé si myslí. Lenže on nie je takto vnútorne rozdelený. On je úprimne zmýšľajúci človek, ktorý je hlboko presvedčený o správnosti toho, čo robí a preto to zachováva s úplnou vernosťou. Taktiež mu vôbec nemusí ísť ani o to, aby ho druhí videli. V tomto nás už Pán poučil a preto nenápadné konanie, ktoré druhí nevidia sa už stalo integrálnou súčasťou portfólia farizejaJ.

Problém farizeja nespočíva v pretvárke, ale v tom, že si od plnenia vonkajších skutkov sľubuje spásu. Tým pádom sa nezameriava na to, k čomu jeho činnosť smeruje, ale na to, aby ju splnil. Skúsme niekoľko príkladov, ktoré môžu naznačovať, že ide o vonkajšie konanie bez toho, aby sme chápali jeho vnútorné súvislosti - stále sa neviem dostatočne dobre modliť; keby som si našiel viac času na čítanie Písma; jedol som v piatok mäso; koľko môžem meškať na omšu, aby bola ešte platná?; ešte sa musím pomodliť breviár; stále sa neviem dostatočne ovládať; zase som padol do toho istého hriechu; prečo ste ešte nedali pokrstiť dieťa? ...

Všetky tieto veci sú samé osebe dobré, ale problém nastáva vtedy, ak ich nežijeme preto, aby nás privádzali k Bohu, ale preto, aby sme splnili úlohu, ktorú máme ako dobrí kresťania splniť. Tým pádom sa zameriavam iba na svoju vlastnú dokonalosť – riešim seba, či som dostatočne dobrý a či veci zvládam. Ak mám potom výčitku, tak len preto, lebo JA som zlyhal a to sa MNE nemôže stať. Som tu ja a norma, ktorú mám plniť. Som dobrý, keď to zvládam plniť, zlý, keď to nezvládam. Takto žitá duchovnosť je typická bezbožnosť. (pozor, nie v zmysle obrovského hriechu – ty bezbožník, ale v zmysle, že žije bez Boha). Totiž, k takémuto spôsobu života vôbec nepotrebujeme Boha. Vlastne áno, potrebujeme. Potrebujeme ho, aby nám dal síl plniť normy. Inak nie. A potom sme naňho nahnevaní, že nám vôbec nepomáha.

Riziko žitia duchovnosti bez Boha, čiže duchovnosti, ktorá smeruje k sebazdokonaľovaniu a nie k Bohu, je veľmi veľké. Je to typická pasca pre tých, ktorých diabol nevie nahovoriť na tažké hriechy a na vzbru proti Bohu. Neexistuje naň iný protiliek ako neustále privádzanie našej pozornosti k podstate. Neustále odvracanie sa od seba, svojho sebazdokonaľovania a neustále navracanie pohľadu na Krista, ku ktorému chcem smerovať.

Otázky:

  • Čo ma najviac trápi v duchovnom živote a prečo?
  • Je to podstatná vec, ktorá rozhoduje o mojom vzťahu s Bohom, alebo je to skôr o sebazdokonaľovaní?
  • Podľa akého kritéria to viem rozlíšiť?