Čo ak netúžim po cieli?

128. katechéza, január 2024

Minule sme si povedali o duchovnej bezbožnosti, ktorá spočíva v plnení vonkajších prikázaní s cieľom zdokonaliť seba samého a tak dosiahnuť spásu. Tento spôsob konania sa stáva obzvlášť nebezpečným, keď ho aplikujem na boj proti hriechu.

Pripomeňme si, že sme na lodi a riešime dilemu, či máme za jedinú realitu považovať život na lodi, alebo či tá loď je iba prostriedkom, ktorý nás vedie do cieľa. Povedali sme si už o mnohých dôvodoch, ktoré nám dávajú zabudnúť, že nejaký ten cieľ existuje. Ale čo v prípade, ak ja do toho cieľa vôbec nechcem ísť? Totiž, ak ma vôbec nepriťahuje duchovný život, dokonca mám k nemu až odpor. Môže to vôbec byť? V žiadnom prípade! Je to pokušenie od zlého, ktoré treba silou vôle potlačiť, prekonať a ísť ďalej!

Práve takýto postoj môže byť veľmi nebezpečný. Niežeby sme nepotrebovali silu vôle, niežeby neexistovalo pokušenie znechutenia, niežeby nebolo správne premáhať sa a robiť veci aj keď sa nám nechce, ale problém je, keď celý náš duchovný život ide ako keby proti srsti. Vieme, čo máme robiť, aj to robíme, ale vôbec po tom netúžime. Nič nás neteší, nič nás neťahá, nemotivuje, chýba radosť, nadšenie, zápal. V tomto prípade nestačí už len sila vôle, vedomie zodpovednosti a prekonávanie sa. Tu treba ísť hlbšie a hľadať príčiny.

Tu sa totiž dostávame do kontaktu s našou emocionalitou. Boh je láska a láska je príťažlivá. Ak ma láska nepriťahuje a nemotivuje, tak to má nejakú príčinu, ktorá vôbec nemusí byť duchovná a preto ani jej prekonanie nespočíva v tom, že to premodlím, alebo v tom, že to vôľou prekonám. Treba začať formovať svoju afektivitu. „Formovanie afektivity sa snaží pomôcť inteligencii a vôli dosiahnuť poriadok: poznať, čo je dobré, túžiť po tom, aby sa to dosiahlo a uplatňovať najvhodnejšie prostriedky na to, aby sa to dosiahlo. Nejde len o ovládanie alebo potláčanie určitých ľudských sklonov, ale skôr o dosiahnutie takého spojenia s dobrom – v mysli a v srdci –, že človek po tomto dobre takmer inštinktívne túži“. Čiže nielen rozumom a vôľou hľadám Boha, pričom moje túžby smerujú k nezriadenosti, ale aj moje túžby smerujú k Bohu.

Potrebujeme sa učiť rozlišovať, lebo „existujú psychologické problémy, ktoré by sa mohli mylne považovať za nedostatky čností, alebo dokonca za hriechy. Napríklad narcizmus a pýcha sú odlišné pojmy, rovnako ako egocentrizmus a egoizmus, plachosť a nezáujem o druhých, posadnutosť a uzavretie sa do seba, nedostatočná integrácia sexuality a nečistota, impulzívnosť a hnev, konflikt s postavou autority a neposlušnosť, perfekcionizmus a nedostatok odovzdanosti, nedostatok pozornosti a neporiadok, nečinnosť v dôsledku depresívneho stavu a lenivosť, atď. V prvom termíne každej dvojice môže byť prítomná patológia, zmenený vývin osobnosti, životné rany, kognitívne chyby, deficity v sociálnych zručnostiach, atď. a nielen nedostatočný vnútorný život.

V takýchto prípadoch by nestačilo len dávať asketické rady – rásť v statočnosti, či miernosti – alebo podporovať život v zbožnosti – modliť sa, robiť umŕtvenia, prehlbovať zmysel pre božie synovstvo –, pretože by sme sa tak nedostali k podstate problému. Mohlo by to byť dokonca škodlivé, pretože by to odvádzalo pozornosť subjektu od jeho skutočného problému, podporovalo by to pocity viny alebo nedostatočnosti, alebo by ho to viedlo k nadmernému úsiliu vôle, ktoré by bolo pravdepodobne aj tak neúčinné a vyčerpávajúce“.

Viem, je to celkom veľká a pomerne náročná téma, ktorá takto na prvé počutie naháňa stach, lebo nás presahuje a naša túžba mať hneď všetko uchopené, pochopené a pod kontrolou dostáva zabrať. Ale nepreba mať paniku. Túto tému som uviedol ako informáciu, aby sme o nej vedeli. Človek je trojrozmerná bytosť – má telo, dušu a ducha a preto aj jeho problémy môžu byť telesného duchovného a duševného rázu a preto aj riešenia treba hľadať vo všetkých troch oblastiach. Dôležité je nezanedbávať ani jednu a neabsolutizovať ani jednu. Už samotné poznanie tohto nás učí pokore (nemať hneď na všetko rýchlu odpoveď), ukazuje nové možnosti (ak niečo neviem riešiť, príčinou môže byť, že riešenie nehľadám v správnej oblasti) a učí potrebe rozlišovať.

Vaši vedúci buniek dostali na Mikuláša dar – knihu Emočne zrelý učeník, ktorú po prečítaní vám iste radi požičajú. Aj táto kniha sa venuje tejto téme.

V katechéze som citoval z prednášky Juraja Vitteka.

• Aké emócie vo mne táto katechéza vyvoláva?

Aké otázky vo mne táto katechéza vyvoláva?