Reagujem na Boha ako na svojich rodičov?
136. katechéza, apríl 2024
Minule sme hovorili o výzve prijať pravdu o sebe a dať sa Bohu poznať. Môže naša reakcia na Boha, náš strach pred ním, naša túžba po dokonalosti a ťažkosť prijať naše chyby súvisieť s našou minulosťou? S tým čo sme zažili v našej rodine? Môže a aj súvisí.
Položme si niekoľko otázok.
Mohol som si v detstve dovoliť zlyhať? Doniesť zlú známku? Nespraviť niečo čo mi prikázali? Ako reagovali moji rodičia na moje zlyhania? Má tento spôsob konania vplyv na moje vnímanie seba samého?
Ako reagovali na mňa moji súrodenci, spolužiaci, učitelia keď som mal iný názor, návrh, chcel som robiť niečo iné?
Väčšinou, keď sa netoleruje nedokonalosť, zlyhanie, či iný názor a ani sa nerozlišuje medzi tým, čo bol omyl – čiže niečo nezavinené a čo zanedbanie – čiže niečo vedomé a dobrovoľné, tak v nás vzniká tlak. Tlak dokonalosti. Dobrý som len vtedy, keď niečo zvládnem, odpoviem na očakávanie druhého. Každý sa nejako naučil vysporiadať s touto výzvou. Uvádzam niekoľko spôsobov:
- Perfekcionizmus – musím všetko zvládnuť, stihnúť, spraviť, lebo inak nie som dostatočne dobrý.
- Hra - tváriť sa, ukazovať niečo čo chcú vidieť ale vo vnútri si myslieť svoje. Dvojtvárny život.
- Podvod – zvoliť si ľahšiu cestu, obísť pravidlá - odpisovanie, ťahák, klamstvo... Veď účel svätí prostriedky.
- Selektívny život – robím len to, čo sa odo mňa vyžaduje. V niečom som potom dokonalý, presný a vyžadujem to aj od iných a niečo úplne prehliadam, zanedbávam.
- Rebélia – bojovať proti tlaku. Nájsť si nepriateľa, v ktorom zosobním všetok svoj hnev a proti nemu bojovať.
- Rezignácia – ľahostajnosť – aj tak sa to nedá urobiť, aj tak dostanem vynadané, tak načo sa o niečo usilovať.
Toto sú len niektoré možné reakcie, ktoré sme si v detstve osvojili a ktoré nás môžu držať do dnešného dňa. Tie sa potom prejavujú aj v našom prístupe k Bohu. Podvedome vnímame, že aj on sa na nás pozerá ako náš rodič, súrodenec... a počujeme od neho presne tie isté reakcie na naše zlyhania ako od našich rodičov. Preto potom používame presne tie isté obranné mechanizmy.
Samozrejme, reakcia na naše zlyhania v detstve nemusela byť len negatívna. Mohla byť aj nijaká. To je zanedbávajúca výchova, ktorej dôsledok môže byť neistota. Neviem na čom som. Čo si o mne myslia? Kedy príde trest? Veď to nemôžu nechať len tak... Človek nevie posúdiť, rozlíšiť, až si nakoniec vytvorí vlastný systém, kde on rozhoduje čo je dobré čo zlé, sám sa odmení a aj potrestá.
Mohli sme mať aj to šťastie, že tá reakcia bola učebnicová – bolo prítomné bezpodmienečné prijatie aj so slabosťami. Netrestali človeka, ale skutok. Potom môžem mať problém tolerovať zlyhania druhých. Veď sýty hladnému neverí a keď ja nemám zranenia, nemôže ich mať ani druhý.
Je to pomerne obsiahla téma, na ktorú keď sa pozrieme, môžeme otvoriť pandorinu skrinku starých zranení. No na druhej strane, riešiť vieme len ten problém, o ktorom vieme. Často pomenovanie problému je už veľký krok k riešeniu. A ak náhodou otvoríme niečo, čo je veľmi živé a bolestivé, nebojme sa s tým obrátiť na niekoho, kto nám s tým vie pomôcť. Ja som Vám v tomto smere k dispozícii.
Otázky:
- Ako to bolo u mňa? Aké reakcie na svoje zlyhania som zažíval?
- Ako ma to ovplyvňuje dnes? Moju schopnosť prijať seba samého takého aký som? Moju schopnosť ukázať sa pravdivým pred Bohom?