Krása v náročnosti

Gn 12, 1-4a, 2 Tim 1, 8b-10, Mt 17, 1-9

Drahí bratia a sestry, ja pomerne často a rád hovorím o radostiach, ktoré nám dáva stretnutie s Pánom, ale treba sa občas zamyslieť aj nad výzvami a náročnosťou, ktoré nás vedú k tomuto stretnutiu.
Človek má totiž tendenciu upadnúť do niektorého z dvoch extrémov. Jeden z nich je prehnane dôverovať v Božie milosrdenstvo a považovať Pána za takého dobrého deduška, ktorý vždy všetko spraví tak, ako si to ja predstavujem, ktorý mi vyhovie, ktorý je milosrdný, ktorý odpustí a je mu jedno ako žijem, veď On je taký láskavý, On je taký dobručký, On všetko odpustí. A na druhej strane máme potom možnosť upadnúť aj do opačného extrému, keď nám chýba dôvera v Božie milosrdenstvo a myslíme si, že si všetko musíme zaslúžiť. A naše hriechy nás vedia tak pokoriť a ponížiť, naše nedokonalosti nás tak ubíjajú, že neveríme, že by nás Pán mohol milovať, že by nám mohol odpustiť, že by nás mohol prijať za svoje deti.
Kresťanstvo nás opäť pozýva spájať tieto dva protiklady a objaviť krásu v náročnosti. Práve k tomuto nás dnes pozýva Kristus. Bohoslužba slova predkladá tri osobnosti: Abraháma, Mojžiša a Eliáša. Pripomeňme si v krátkosti ich životné osudy.
Začnime s Abrahámom. Vieme veľmi dobre ako ťažko sa žije, keď človek nemá zmysel svojho života, nevie prečo tu je, iba ráno vstane, ide do roboty, alebo do školy, aby večer prišiel domov, zaľahol a opäť ráno vstal a takto to robí dookola, dookola. Nemá zmysel pre čo, pre koho žije. To je asi najväčšia tragédia ľudského života. V čom môžeme nachádzať zmysel života? Najkrajší a jediný náš zmysel je žiť pre Pána, uvedomovať si, že naša vlasť je v nebesiach, uvedomovať si, že všetko, čo tu na tejto zemi prežívame, môže slúžiť na naše posvätenie, všetkým budujeme svoju osobnosť, dozrievame a tým pádom sa pripravujeme na stretnutie s ním. Ak máme tento dar a takto dokážeme vnímať svoj život, máme to vyhraté. Ak to nemáme, tak hľadáme inú náhradu, aspoň niečo. Jedna z nich je budúcnosť, žijem pre svoju budúcnosť. Mám svoje deti, ktorým môžem odovzdať niečo, čo som nadobudol tu na tejto zemi. Ale keď ani to nemám, tak čo mi ostáva? Zoberme si Abraháma. Väčšinu svojho života prežil tak, že nepoznal Boha. Boh sa mu zjavil až v starobe, až vtedy ho povoláva - poď opusť svoju krajinu a poď do krajiny, ktorú ti ja ukážem. Nemal ani svojich potomkov, nemal deti, čiže nemohol žiť ani pre nich. Určitým spôsobom prežíval jeden deň taký ako druhý, bez cieľa, bez zmyslu. A zrazu ho Pán pozve, dáva mu nádej, dáva mu možnosť a on sa chytí tejto možnosti, aj keď je to nelogické, nerozumné - on ako starší človek s manželkou takisto v pokročilom veku má opustiť svoju krajinu, svoje istoty, prejsť vyše tisíc kilometrov do novej krajiny, kde nevie, čo ho čaká…a ide. A čo nasleduje potom? Dlhých dvadsať rokov opakovania toho istého - Boh si ťa vyvolil, budeš mať veľké potomstvo, rozmnožím tvoje potomstvo ako hviezd na nebi, ako piesku na brehu mora, a nič. Dvadsať rokov žiadny dôkaz toho, že by sa táto predpoveď, tento sľub napĺňal. Vieme si predstaviť dvadsať rokov veriť niečomu? Bez najmenšieho dôkazu? Preto hovorí aj sv. Pavol v liste Rimanom: „Abrahám proti nádeji v nádeji uveril. A preto sa mu to počítalo za spravodlivosť.“ (porov. Rim 4,18.22)
Druhou osobnosťou je Mojžiš. On dostane nemožné poslanie. Vyviesť Izraelitov z Egyptskej krajiny. Musí sa popasovať s faraónom, ale to ešte nie je to najhoršie. Je tu jeho ľud, jeho vlastní, ktorí ho nechcú prijať. Hneď po jeho prvej návšteve faraóna, keď požiada, aby pustil ľud na tri dni do púšte obetovať Bohu, aká je odpoveď faraóna? Ste leniví, preto chcete odísť, takže vám treba pridať a musia urobiť toľko isto tehál ako dovtedy, ale slamu k tomu nedostanú. Ľud začne nariekať, začne bedákať a osopí sa na Mojžiša a začne mu nadávať – Čo si to urobil? Nebolo nám dobre? Načo si ho išiel provokovať? Teraz si mu dal zámienku, dal si mu bič do ruky, aby nás vyhubil. Lenže Pán je vytrvalý a opäť posiela Mojžiša – choď za faraónom a povedz mu. A Mojžiš mu hovorí – a načo? Ako by ma mohol počúvať, keď ani vlastný ľud ma nepočúva? Skúsme sa opäť vžiť do tejto náročnej situácie, do ktorej Mojžiša dostal Pán. Pán ale vytrvalo opakuje – choď, ale ja mu zatvrdím srdce, takže aj tak vás nepustí. A Mojžiš ide. A ide, a ide desaťkrát až kým ich faraón nevyženie všetkých. Konečne prvý úspech, ukázalo sa, že Pán je na Mojžišovej strane a mal pravdu. Ľud vidí veľké znamenie, ktoré Boh urobí - zatopí faraóna a oni sa zachránia. Už by si Mojžiš mohol myslieť, že to má vyhraté, lenže nie. Nasleduje opäť neuveriteľne dlhých štyridsať rokov putovania po púšti. Štyridsať rokov vkuse reptania: „A načo si nás vyviedol z Egyptskej krajiny? A nebolo nám tam dobre pri mastných hrncoch, kde sme mali cibuľu a neviem, čo všetko možné? Načo si nás vyviedol, tu máme zomrieť, tu na tejto púšti? Nebolo nám tam dobre? Nebolo tam dosť hrobov? Prečo máme zomrieť tu na púšti?“ Mojžiš je 40 rokov medzi dvoma mlynskými kameňmi. Boh, ktorý ho pozýva, ktorého vôľu chce plniť a ľud, ktorý ho za plnenie Božej vôle neustále karhá a obviňuje. Čo teraz? Dokonca Pán ho skúša a veľakrát mu hovorí: „Vieš čo, Mojžiš, nechaj tento ľud, ja z teba urobím veľký národ.“ Ale on je verný svojmu poslaniu a oroduje u Pána za svoj ľud. A ako dopadne Mojžiš? Veľmi zaujímavo. Nezvládol to ani on a zapochyboval pri vodách Massy a Meríby, keď mu Boh hovorí, že dokáže dať vyvrieť vodu aj zo skaly. Mojžiš tomu neverí a kvôli tomu, kvôli tejto nevere nemôže vojsť do zasľúbenej zeme. Napriek všetkým útrapám, on nedosahuje cieľ, zomiera pred bránami.

A do tretice tu máme Eliáša, jediného pravého proroka v dobe Achaza. Keď Bálových prorokov bolo štyristo a on bol jediný Pánov prorok. A opäť mu Boh hovorí – choď ku kráľovi a povedz mu – za tvoje hriechy tri roky nebude pršať. Čo mu na to odpovedá? Odíď odo mňa ty zhubca Izraela. On oznámil riešenie problému – obráťte sa a bude dážď – a oni ho považovali za príčinu. Kráľ ho prenasleduje na smrť, musí utekať. Potom mu Boh opäť hovorí, zvolaj všetkých Bálových prorokov a ukážem, kto je Boh. On proti štyristo Bálovým prorokom, sám, jediný vychádza na horu Karmel, aby splnil Božiu vôľu.
Drahí bratia a sestry, tieto tri príklady nám ukazujú, čo znamená kráčať cestou spásy. A práve všímajúc si osudy týchto troch veľkých mužov Starého zákona si môžme položiť otázku: Ako je to s mojou vierou? Dokázal by som dvadsať rokov alebo celý život veriť nejakému prísľubu, ktorý mi Pán dáva, ale žiaden náznak naplnenia? Dokázal by som štyridsať rokov znášať útrapy a pokorenia rôzneho druhu len pre to, lebo plním Božiu vôľu? Dokázal by som ísť sám proti všetkým a riskovať tým život? My veľakrát pri najmenšej ťažkosti opúšťame Pána a hľadáme skratky, hľadáme výhody, hľadáme niekoho, kto nám pomôže bez toho, aby sme museli poslúchnuť Boha. Apoštoli sú povolaní vidieť premenenie Pána. Oni sú povolaní tiež sa stať mučeníkmi, sú povolaní vidieť Kristovu mučenícku smrť, a preto im Pán ukazuje tieto vzory, aby im pripomenul - cesta k spáse vedie cez utrpenie a cez kríž.
Mám totiž dve možnosti. Buď budem priemerný kresťan, ktorý bude kresťanom iba vtedy, keď to je výhodné, keď z toho niečo dostane, keď sa mu to páči, keď mu Pán preukáže dobrodenia a on môže byť nadšený z toho, že Boh ma miluje a požehnáva, ale v čase skúšky a v ťažkosti začne reptať a odíde. Alebo si povie, že budem úprimný kresťan a budem verný Pánovi vo všetkom. Ale vtedy musí vstúpiť do Pánovej školy a vieme, že aj zlato sa skúša ohňom, aby bolo očistené a tak isto aj v Pánovej škole sa skúša ohňom. AMEN.