Kedy už nebudem viac smädný?

Ex 17, 3-7; Rim 5, 1-2. 5-8; Jn 4, 5-42

Drahí bratia a sestry,
dnešné evanjelium je veľmi bohaté na podnety a je skutočne veľmi ťažké vybrať si myšlienku, ku ktorej by sme sa mohli lepšie vyjadriť. Ja som sa rozhodol zamyslieť sa spolu s vami nad vodou, ktorú chce dávať Kristus; nad životu vodou, ktorú ponúka Ježiš samaritánke. Je veľmi zaujímavé sledovať rozdiely - čo myslí Ježiš a čo počuje samaritánka, čo vníma samaritánka. Samaritánka reprezentuje nás. Je viazaná s bezprostrednými túžbami a potrebami - to, čo ma teraz tu uspokojí, to ma urobí šťastným. A preto hovorí – Pane daj mi z tejto vody, aby som sem nemusela chodiť, aby som nebola smädná (porov. Jn 4, 15).
Toto je veľmi často náš postoj. Často celý náš život vnímame ako veľké „musím“. Som hladný - musím sa najesť, považujem to za zbytočnú stratu času – vedel by som to využiť efektívnejšie, zbytočne vyhodené peniaze, energiu, ktorú som tam musel všetku minúť. Alebo som smädný, musím sa napiť. Idem na túru, výlet do prírody, kde niet vody, tak ju opäť musím so sebou vláčiť, lebo inak budem smädný. Som unavený, musím si ísť oddýchnuť - ísť spať. Mnohí rátajú stratu času - jednu tretinu svojho života prespím, pričom koľko všetkého by sa dalo za ten čas urobiť a stihnúť. Musím sa modliť, venovať čas Bohu, štúdiu, výchove detí a tak ďalej. Čiže celý život, všetko, čo robím, môžem brať ako nutnosť – musím.
Samozrejme, svet má na toto riešenie. Ponúka nám zážitok. Neber jedlo, pitie, spánok alebo iné veci ako niečo k čomu si nútený, ale nájdi dobré stránky týchto vecí, nájdi spôsob ako si ich môžeš čo najviac užiť. Priprav si jedlo tak, aby bolo chutné, aby bolo úžasné, aby si si ho mohol pekne vychutnať a užiť. Nuž ale toto nerieši situáciu, lebo ponúka veľmi povrchné riešenie – budeš šťastný, keď vo veciach, ktoré musíš, nájdeš pôžitok. Hlavný problém tohto riešenia nie je ani tak pôžitok, ale to, že zdroj radosti a šťastia nachádza výlučne v pozemských veciach. Samozrejme aj tie sú potrebné, ale nebezpečné pre nás je, ak ich považujeme za jediné. Nebezpečné je prežívať život vo vnímaní – budem šťastný, keď... dokončím školu, keď sa obráti alebo polepší môj manžel/-ka, keď sa vyrieši tento môj problém, keď sa konečne v práci vyrieši tento problém...
Toto naše prežívanie každodennej reality ako očakávanie kedy sa konečne pominie a vyrieši, poukazuje na ešte väčší problém nášho života. Vnímanie nášho života ako niečoho, čo je mimo reality, ktorú prežívam. Vysvetlím: Musím porobiť mnohé veci, musím stihnúť všetko a keď som konečne zvládol všetko, čo som musel, tak môžem začať žiť. Čiže život pre mňa nie je tých 24 hodín, ale len tých pár minút čo ostalo po vykonaní všetkého, čo som musel. Možno je to desať minút času, keď môžem konečne robiť to, na čo som na túto zem poslaný. Môžem sa modliť, môžem sa vzdelávať, môžem rásť v duchovnom živote, môžem sa venovať svojim deťom, môžem robiť niečo, čo je môj zmysel. Ale žiaľ, keď nestihnem za celý deň svoje veci urobiť a nenaskytne sa takáto príležitosť, tak smola, tento deň nebudem žiť.
Práve tento náš veľký problém chce Pán riešiť. Ak človek vidí svoje šťastie len v uspokojení si niektorých potrieb, tak bude neustále smädný, neustále bude žízniť, neustále bude vyhľadávať... a musím ísť. Ale ako náhle vo všetkom, čo robím dokážem objaviť Božiu vôľu, dokážem objaviť, že toto je spôsob napĺňania môjho života, toto je cieľ, zmysel, v ktorom ja môžem rásť, v ktorom ja môžem niečo dopredu posunúť, tak zrazu prestávam byť smädný, zrazu som nasýtený a napojený na celý život. Lebo nežijem len tých desať minút svojho života, ale žijem ho celý. Stále vidím svoj cieľ a všetko, čo tých 24 hodín prinesie, vnímam ako príležitosť k rastu, príležitosť k posväteniu sa, príležitosť k priblíženiu sa k Pánovi.
Žiaľ často je aj viera predstavovaná v tomto duchu. Nie ako súčasť môjho života – som kresťanom celých 24 hodín a prejavuje sa to vo všetkom čo robím – ale som kresťanom len tých pár minút, čo niekedy ostane na modlitbu po vykonaní všetkého, čo som musel. Neprežívame vieru ako súčasť každodenných skutočností, ale berieme náboženstvo ako prostriedok na riešenie - ak sa budeš dostatočne modliť, ak sa budeš dostatočne obetovať, ak budeš žiť podľa morálky, potom ťa Pán požehná, vyrieši tvoj problém. Čiže viera je redukovaná na prostriedok, ktorý pomáha byť šťastným, ale nie je tou podstatou, ktorá hýbe mojím životom.
Preto, drahí bratia a sestry, položme si túto nedeľu otázku: Čo ma v skutočnosti urobí šťastným? Čo je to, čo mi ponúka Pán? Akú hodnotu mi chce odovzdať? Aby sme nesmädili za niečím, čo nás nemôže napojiť, a aby sme neboli potom večne smädní. AMEN.