Spytovanie svedomia

Ez 37, 12b-14, Rim 8, 8-11, Jn 11, 1-45

Drahí bratia a sestry,
akurát sme počuli príbeh o vzkriesení Lazára. Iste to bol silný zážitok pre tých, ktorí to videli. Nikdy nebolo počuť, že by mŕtvy vstal. Písmo síce spomína vzkriesenie, ktoré urobil Eliáš, ako vzkriesil syna vdovy, ale predsa zažiť a vidieť na vlastné oči ako niekto po štyroch dňoch vstáva z hrobu a vychádza von, to mohol byť zážitok, pri ktorom naskakuje husia koža. Práve tento zážitok primäl pozorovateľov zamyslieť sa nad tým, kto je Kristus a akú má moc. Ako som ale na začiatku svätej omše povedal, najväčší problém nie je telesná smrť, ale smrť duchovná a najväčší zázrak preto ani nie je vzkriesenie tela, v čo veríme a dúfame, ale vzkriesenie duše z hriechov. Najväčší zázrak je to, čo môžeme zažiť pri každej svätej spovedi, keď nám kňaz v mene Krista dá rozhrešenie. To je ten najväčší zázrak, ktorý sa v dejinách ľudstva odohráva, lebo nám poukazuje na zázrak Veľkej noci, keď Kristus vstáva z mŕtvych, prekonáva telesnú smrť, a preto aj nás všetkých pozýva z duchovnej smrti k večnému životu.
Boh môže vzkriesiť iba toho, kto si prizná, že je mŕtvy. Aj tu bolo evidentné, že Lazár je mŕtvy, už bol štyri dni v hrobe a všetci hovorili: „Už páchne.“ Aj nás Kristus vie vzkriesiť z našej duchovej smrti len vtedy, keď si uznáme svoj hriech a vieme sa priznať: „Áno, Pane, ten hriech ma tak zranil, že už aj ja páchnem, a preto prosím vzkries ma z môjho hriechu!“ Práve uvedomenie si hriechu je tá podmienka odpustenia, a preto aj tento týždeň, keď sa budeme pripravovať na spoločnú svätú spoveď v našej farnosti, pripravil som si pre Vás také krátke spytovanie svedomia. Nie je to kompletné, chcel som iba vypichnúť niektoré javy z nášho duchovného života, nad ktorými sa možno nezamýšľame, ale na druhej strane sa oplatí nad nimi zamyslieť.
Akým spôsobom si môžem konať spytovanie svedomia? Najbežnejší spôsob je podľa desatora. Zoberieme si spovedné zrkadlo, kde sú položené nejaké základné otázky a zamýšľam sa nad nimi, študujem, či som to spáchal alebo nie. Ďalej môžem spytovanie svedomia konať na základe troch okruhov, ktoré sledujem. Môj vzťah k Bohu, môj vzťah k blížnemu, môj vzťah k sebe samému. Rozmýšľam, kde som v týchto vzťahoch zlyhal. A tretí spôsob je zobrať si Sväté Písmo. Tým, že človek číta jednotlivé state a počúva Ježišove učenie alebo sleduje jednotlivé osoby, akým spôsobom konali pokánie. Pozrime si napríklad kráľa Dávida alebo aj prorokov akým spôsobom pozývajú k pokániu, čo si vyčítajú, alebo čo vyčítajú národu. Nechovám sa aj ja podobne? Asi najsilnejšie spovedné zrkadlo nájdeme v Evanjeliu podľa Matúša, piata až siedma kapitola - reč na vrchu -, kde Ježiš ubezpečuje, že On neprišiel zrušiť zákon, ale ho naplniť. A kde potom opakovane zdôrazňuje: „Počuli ste, že bolo povedané, napr. nezabiješ, ale ja vám hovorím, každý, kto sa na svojho brata hnevá pôjde pred súd.“ (porov. Mt. 5, 21-22)
Položme si teraz niektoré otázky o kvalite našich vzťahov. Aký je môj vzťah k Bohu? Je Boh skutočne na prvom mieste v mojom živote? To miesto neprebralo náhodou niečo iné? Nemusia to byť len peniaze, moc a kariéra, ale môžu to byť aj moje medziľudské vzťahy, moje deti, moje pracovné úspechy, môj nápad, to na čom si zakladám. Nie je to už dávno na mieste Boha? Čo všetko je pred Bohom môžem zistiť, keď si plánujem svoj deň. Aké miesto v mojom dni má napríklad modlitba? Vložím ju tam ako prvú alebo keď ostane čas po vykonaní všetkých svojich povinností? Ak je správna druhá odpoveď, nie som potom otrokom svojich povinností? Inak povedané, nie sú potom moje povinnosti mojím bohom, ktoré riadia a ovplyvňujú celý môj život? Prečo neviem odovzdať svoje povinnosti Bohu? A tu sme pri dôvere: Dokáže byť Boh na prvom mieste aj v tom, že mu dôverujem? Jeden z najväčších problémov dnešnej doby je strata istoty. Kým človek voľakedy napríklad skončil školu, automaticky sa štát postaral o to, že mal zamestnanie, dostal byt, mal určité istoty, na ktoré sa mohol spoľahnúť. Dnes sa človek kúpou bytu zadlží na celý život, a potom žije v strachu: Čo keď prídem o zamestnanie? Čo bude? Práve táto neistota vie veľmi účinne rozbiť aj náš duchovný život. Trápime sa, bojíme sa, žijeme plný úzkosti, lebo zabúdame, že našou istotou je Boh. Chceme to všetko zvládnuť sami. Bohu sľubujeme priestor vtedy, keď už budeme zabezpečení. Svadba bude vtedy, keď budú peniaze, keď bude všetko zabezpečené. Preto je na mieste položiť si otázku, kde hľadám ja svoje istoty. Dokážem dôverovať Bohu aj v tých najťažších situáciách? Dokážem prežívať svoj život aj v týchto rizikových časoch s tým, že som v Božích rukách a On sa o mňa stará?
Ďalej je tu otázka rastu v duchovnom živote, prehlbovanie svojho života viery: Čítam Sväté Písmo? Venujem sa čítaniu duchovnej literatúry? Študujem katechizmus? Zúčastňujem sa na prednáškach a duchovných obnovách, ktoré sa ponúkajú? Nezakrpatela moja viera niekde pri vedomostiach, ktoré mám ešte z detstva? Dnes sa nosí: „Ver si čo chceš, hlavné je, aby si veril.“ Ľudia si potom prispôsobujú vieru svojim chúťkam – verím tomu, čo sa mne páči. Nie, toto nie je viera! Ak verím, tak verím tomu, čo zjavuje Boh. Ak verím v niečo iné, tak hreším proti Bohu.
S tým súvisí obrovská oblasť povier. Tie najväčšie čo sú: mágia, veštenie, rôzni liečitelia, horoskopy, kde človek využíva sily a spôsoby, ktoré idú proti Bohu. Nie to je problém, že tieto veci nefungujú, oni fungujú, ale fungujú nie za pomoci Pána, ale za pomoci niekoho iného. Potom sú tu tie naše možno bežné povery, ktoré ani nepovažujeme za hriech: čierna mačka, klopanie na drevo, červená stuha na kočíku, atď. Drobnosti, ktorým neveríme, ale na druhej strane ich používame, lebo „čo keď je to pravda“. Lenže opäť, kde ja skladám dôveru? V Pána alebo v nejaký takýto vonkajší obrad, rituál, ktorý niekto vymyslel alebo ktorý spoločnosť bežne používa. Minule som krstil dieťa a ono malo uviazanú červenú nitku na rukách. Prečo? Prečo dávam červenú niť na rovnakú úroveň s Kristom? Myslím si, že tá červená niť má takú moc ako Kristus? Alebo neverím tomu, že Kristus vie uchrániť dieťa pred Zlým a dávam túto úlohu tej niti? Alebo aj krst prijímam len ako jednu z magických rituálov? Aj krst aj niť, veď „čo keď je to pravda“?
Ďalej je tu otázka rôznych bludov a nesprávnych náuk, názorov a učení, ktoré sa medzi veriacimi veľmi často šíria. Sú to, či už elektronickou poštou šírené alebo aj na rôznych papierikoch prepisované správy a odkazy, odvolávajúce sa na súkromné zjavenia. Tieto správy väčšinou oznamujú hrozné tresty, ktoré prídu na ľudstvo, ak sa ono neobráti a taktiež sú plné magických rituálov, ktoré treba vykonať, aby sme sa uchránili trestov. Samozrejme, je pravda, že Boh nie je len milosrdný, ale aj spravodlivý a pokiaľ sa ľudstvo neobráti a nebude konať pokánie, dostane sa do zatratenia. Ale naším cieľom nie je naháňať strach! Keď nám Kristus hovorí o posledných veciach, vždy hovorí o nádeji, hovorí o tom, aby sme si vztýčili hlavu, lebo sa blíži naše vykúpenie. Každý deň sa modlíme vo svätej omši – „...kým očakávame blažený príchod nášho Pána, Ježiša Krista“. Prečo potom hľadíme s úzkosťou a so strachom na druhý príchod Pána? A ďalej, často jediné, od čoho chcú tieto odkazy uchrániť je telesná smrť. Odkazujú, že ten, kto zachová všetky tieto veci a bude tento odkaz šíriť, nezomrie. Lenže je naším cieľom zachrániť si svoj telesný život? Pán nikdy nehovorí o telesnom živote, On jasne hovorí – nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, bojte sa tých, ktorí spolu s telom vedia uvrhnúť aj dušu do večného zatratenia (porov. Mt 10,28). Čiže my neočakávame záchranu nášho tela, ale spásu našej duše. Ďalším veľkým problémom týchto odkazov sú magické úkony, ktoré treba vykonať, aby sme sa uchránili od Božieho trestu. Presne opísane koľko sviečok je potrebné mať, aké úkony vykonať, kde pokropiť svätenou vodou, atď. Toto je bližšie k poverám ako k pravej kresťanskej náuke. Preto, ak dostanem takýto lístok a neviem, čo s ním, je lepšie sa opýtať, aby sme zbytočne nešírili niečo, čo nemusí byť v súlade s učením našej viery.
Doteraz som hovoril o tých veciach, ktoré ma vzdiaľujú od Boha. Ale niekedy vo vzťahu k Bohu môžem prejsť aj do opačného extrému. Keď sa stávam „fanatik“. Sú prípady, keď je človek tak „silno veriaci“, že dokáže sekírovať celú svoju rodinu s vierou, ale v skutočnosti predstavuje Boha ako policajta, ako sudcu, ako Boha, ktorý iba trestá, ktorého musím na slovo poslúchať, lebo inak ma nebude mať rád. Nepodáva správny obraz o Bohu, ale jeden jeho atribút absolutizuje a iba na ten sa sústredí. Poznám prípady, keď si celá rodina vydýchne, keď rodič, ktorý trpí týmto neduhom, konečne odíde z domu a nesekíruje svojím náboženstvom celú rodinu. Taktiež to môže byť prípad, keď za všetkým vidím nedostatok modlitby. Manžel, manželka príde za mnou s nejakým problémom, nevypočujem ho, ale odbijem jednoduchou frázou – „Treba sa viac modliť!“ Čiže toto je ten opačný extrém, ktorý si tiež treba uvedomovať a keď objavíme nejaké náznaky, oľutovať.
Potom je tu spôsob života „ako keby Boha nebolo“. Chodím síce do kostola, mám svoje náboženské zvyky a praktiky, ale v každodennom živote Boha, svoje svedomie, ignorujem. Žijem tak ako keby On vôbec neexistoval. Neverím tomu, že je reálny, lepšie povedané, že to, čo on od nás žiada sa dá reálne žiť. Poviem si, že je to nemožné, a preto uzatváram drobné kompromisy. Niekedy aj dosť veľké. Poviem si: „Inak sa to nedalo. Musel som urobiť ten hriech, veď Boh to odpustí, on vidí, že to bolo pre dobrú vec.“ Lenže sv. apoštol Pavol jasne hovorí: Nikdy nemožno konať zlo, aby z toho vzišlo dobro. Účel nikdy nesvätí prostriedky! Čiže ja nemôžem napríklad ani kvôli zdraviu alebo kvôli zmierneniu utrpenia využívať hocijakú liečebnú metódu. Ani tá najväčšia túžba po dieťati ma neoprávňuje využiť všetky prostriedky dieťa mať. Účel nikdy nesvätí prostriedky.
Vo vzťahu k blížnemu si vzorovo ukážeme iba jedno prikázanie a na základe neho môžete potom postupovať. Prikázanie nezabiješ. Ako som spomínal Kristus v reči na hore hovorí: Nielen ten je vrah, ktorý zabil, ale aj kto sa na svojho blížneho hnevá. Lenže my môžeme byť účastný aj priamej vraždy. Napríklad koľkí, aj takí, čo chodia do kostola, odporučili v prípade neželaného tehotenstva potrat, len aby nebol škandál alebo už je to tretie dieťa – to je veľa. Potom tu možno spomenúť pomalé zabíjanie seba samého škodením si na zdraví - zanedbávam starostlivosť o svoje telo, neposlúcham lekára alebo na druhej strane sa prehnane starám o svoje telo, hneď používam lieky, aj keď mám iba najmenší problém, nesprávna životospráva, nedodržanie diéty, nedostatok pohybu atď. Veľakrát môžem zabiť aj svojím slovom, hnevom, keď niekoho urazím, ponížim, pokorím. Stačí jedno nevhodné slovo, poznámka a je z toho hnev na dlhé generácie. Spomeňme si na sváre v rodinách, v medziľudských vzťahoch, v susedských vzťahoch alebo možno aj medzi národmi, keď si pripomíname zranenie spred x rokov. Každý si spomína len na tú krivdu toho druhého a svoj postoj ospravedlňuje tým – „Veď ja som sa len bránil, nemôžem si predsa nechať skákať po hlave!“
Drahí bratia a sestry, veľmi dlho by sa dalo hovoriť práve o týchto konkrétnych veciach. Je to len niekoľko príkladov, aby sme si lepšie uvedomili ako hlboko môže byť hriech zakorenený v mojom vnútri a ani si ho nemusím všimnúť, lebo Zlý je majster v pretvárke. On nechce, aby sme si všimli, kde je ten hriech, lebo akonáhle o ňom vieme, tak proti nemu bojujeme. A preto sa ho snaží prekrývať. Čiže spytovanie svedomia je nesmierne dôležitá činnosť, aby sme odhalili aj naše skryté a tajné hriechy. AMEN.