Je druhý zdrojom môjho hriechu? 

Sk 1, 12-14; 1 Pt 4, 13-16; Jn 17, 1-11a

Drahí bratia a sestry,

slávime siedmu veľkonočnú nedeľu, sme medzi slávnosťou Nanebovstúpenia Pána a nedeľou zoslania Ducha Svätého. Môžeme povedať, že žijeme v očakávaní toho, čo sa bude diať. Niečo sa skončilo, ale to druhé sa ešte nezačalo. Je to práve ten čas, ktorý prežívame mi tu na zemi. Nielen preto, že sa často Krista vzdávame a Ducha Svätého neprijímame, ale hlavne preto, lebo tu na zemi očakávame a pripravujeme sa na stretnutie s Pánom. Je to náš čas, keď sme pozvaní k rastu, k posväcovaniu sa.
Ako ale tento rast prebieha? Jeho základom je spoznať seba samého - kto som, aký som. Lebo po tom, ako spoznám pravdu o sebe o svojej úbohosti a neschopnosti, potom som schopný prijať Krista – lebo si uvedomím, že bez neho neznamenám vôbec nič. Lenže ako zistiť, kto som?
Na to, aby niekto spoznal, kto je, musí stretnúť druhého. Aby som mohol zbadať kto je JA musím najprv stretnúť TY. Je to prirodzená a základná pravda nášho života. Dieťa sa nenaučí rozprávať, kým nepočuje niekoho rozprávať. Sami neobjavíme čo je láska, kým nás nezačne niekto milovať. No napriek tomu to stretnutie sa s TY je veľmi ťažké, lebo každé JA chce vládnuť nad TY. Okrem toho, keď stretnem druhého často spoznám seba samého svoje nedokonalosti, chyby, zranenia, ťažkosti. To TY je ako zrkadlo. Odhaľuje čo je vo mne. Aj keď ma to vydesí čo tam uvidím, predsa sa tam musím pozrieť. Tak isto ako keď sa ráno pozriem do zrkadla, môžem sa vydesiť, čo tam uvidím, no predsa sa tam pozriem. Lebo chcem zmeniť to čo tam uvidím. Ak by som to neurobil – videli by to všetci. Ja by som o tom nevedel, no situáciu by to nemenilo. Presne to isté platí o vnútri človeka. Potrebujem sa stretnúť s TY, aby som videl aký som. Druhý to aj tak vidia, zbytočne sa tvárim, že nie.
Napriek tomu je to ťažké. Radšej chcem žiť sám izolovane, bez problémov. Často aj v spovedi počuť, veď ja som sám/sama s nikým sa nestretávam, a tým pádom ani nemám hriech. Nie je to pravda! Hriech mám, ten je vo mne, len nemá možnosť sa prejaviť. Ak stretnem toho druhého zrazu objavím že aj ja som schopný sa nahnevať, aj ja som schopný závidieť, žiarliť, klamať, pretvarovať sa a tak ďalej. Samozrejme okamžite obviním druhého – To on! To len kvôli nemu mám opäť hriech, lebo ma nahneval, urazil atď. Ale nie je to tak. Nie druhý je zdrojom týchto hriechov on je len zrkadlom v ktorom som uvidel čo sa vlastne vo mne nachádza.
Predstavme si nejaký konflikt ktorého sme boli účastný. Teraz sa skúsme zamyslieť, v čom bol vlastne problém. Prečo mi daná situácia vadila? Na čo poukázala? Neodhalila náhodou moju ješitnosť, pýchu, nesebaprijatie, moje neistoty, strach, úzkosť zranenia. Často ma totiž niečo na druhom hnevá, neviem ho prijať, no v skutočnosti problém môže byť vo mne – možno neviem prijať, že nie ja som stredobod pozornosti. Vadí mi, že hrám druhé husle. Niekto sa zrazu postavil na miesto, kde som bol pred tým ja. Alebo mám podozrenie, že ma nemajú radi, hnevajú sa na mňa, lebo som sa niečo dozvedel neskôr, z niečoho ma vynechali – nepočítajú so mnou.
Prichádzajú mi na um rôzne zaujímavé situácie z môjho života, kde som tieto skutočnosti vnímal. V jednom z mnohých kolégií v ktorých som bol sme mali rektora ktorý zrazu začal veľmi nepriateľsky útočiť na svojich spolupracovníkov. Oni najprv nechápali čo sa deje, prečo sa rektor, ktorý bol vždy taký priateľský zrazu zmenil. Príčina bola jednoduchá. Dozvedel sa, že v seminári sa niečo deje o čom on nevie. Predpokladám, že on nevedel pochopiť, ako je možné, že jeho najbližší spolupracovníci, ktorým dôveroval, konajú za jeho chrbtom. Takže vznikla zaujímavá situácia, kde vyplávalo na povrch čo sa k kom skrýva. No a čo bola tá utajovaná vec? Nič iné ako dar, ktorý sa pripravoval k rektorovi k jeho päťdesiatim narodeninám... V inom kolégium kde nás bolo okolo štyridsať, mali niektorý kňazi auto. Tí občas podnikali výlety do okolitej prírody alebo na Talianske pútnické miesta. Samozrejme pozývali aj iných kňazov, svojich priateľov kým sa kapacita auta nenaplnila. No a netreba veľkú fantáziu, aby sme si predstavili čo sa dialo. Prečo mňa nezavolali? Prečo on a nie ja? Aspoň mohli povedať, že idú... Aj ja som sa cítil často dosť zle, keď som sa dozvedel že moji priatelia boli na nejakom výlete a mne nič nepovedali. Okamžite prišli otázky: O čom je to naše priateľstvo? Je to skutočne osobný úprimný vzťah, alebo sa len hráme na niečo? Prečo sa tak potom pretvarujú? A keď je to osobný vzťah, prečo ma nezavolali? Samozrejme rozum hovoril niečo iné. Kapacita aut je päť, treba si vybrať, všetci ísť nemôžu, čo mali urobiť, prísť za mnou a povedať ideme tam a tam, a ty s nami ísť nemôžeš, lebo už niet miesta? A keby vybrali mňa, že môžem ísť, ako by som reagoval? Pravdepodobne presne tak ako oni. Tak potom? Ako vidíme z týchto príkladov, dané konflikty a ťažkosti ktoré sú bežné v každodennom živote nádherne odhaľujú naše slabosti
Okrem odhalenia našich slabostí nás stretnutie sa s TY učí aj komunikácii. Je to opäť jedno veľké umenie. Čím užšie vzťahy vytváram, tým som citlivejší, na reakcie toho druhého. Ak mi vynadá cudzinec v premávke, otrasiem sa idem ďalej. No ak môj manžel/manželka utrúsi nejakú jemnú poznámku ktorú nečakám, to vie veľmi zabolieť. Niekedy stačí, aby sa blízka osoba pozrela inak ako som očakával, a už začína špekulovanie – prečo? Čo sa stalo? Čo si o mne myslí? Čím som sa prehrešil? Preto sa treba učiť komunikovať. Vnímať čo hovorím a vnímať aj to, ako druhý reaguje na moje prejavy. Opäť príklady: Na spoločnom stretnutí sa pripravuje nejaká akcia. Zrazu niekto príde so zdanlivo nepodstatnou poznámkou. Druhý kvôli tomu aby sa nestrácal čas, tento postreh odsunie so slovami: „to teraz nie je dôležité, to teraz neriešme“. Ono to ani nemuselo byť dôležité, ale keď to pre niekoho bola sonda, či ma rešpektujú či nie, či som tu vôbec potrebný, či ma berú vážne alebo nie, tak ho takéto odmietnutie, môže veľmi zabolieť. Uzavrie sa a myslí si svoje o všetkých tých farizejoch ktorí sa tu len na niečo hrajú. Alebo poverím niekoho nejakou úlohou, ktorú ja považujem za vyznamenanie a on mi odpíše: „Prečo práve ja“? Samozrejme napísal to mailom a ja to interpretujem ako odmietnutie. Nahnevám sa, a nechápem ako je to možné že neprijal také vyznamenanie, preto sa urazím a neodpovedám. Ten druhý čaká na moju odpoveď. Bol veľmi milo prekvapený že som myslel práve na neho, cítil sa toho nehodný a preto plný prekvapenia a úžasu poslal otázku: „Prečo práve ja“? Lenže odpoveď neprichádza a on sa len čuduje prečo som zmenil rozhodnutie. A opäť sa kvôli zdanlivo nevinnému nedorozumeniu narušili vzťahy... No skutočná príčina narušenia bola opäť naša pýcha, ješitnosť, nevšímavosť.
Drahí bratia a sestry, v prvom čítaní sme počuli ako apoštoli zotrvávali na modlitbách spolu so ženami. Nie je to jednoduché vytvárať spoločenstvo, a hlavne nie duchovné spoločenstvo. Preto prosme apoštolov aj všetkých svätých aby v nám tom pomáhali. Amen.