Telo schopné Boha 

Dt 8, 2-3. 14b-16a; 1 Kor 10, 16-17; Jn 6, 51-58

Drahí bratia a sestry,
v homílii sv. Gregora Nysenského počujeme jednu veľmi zaujímavú myšlienku – „Zdravie tela je v živote človeka istým dobrom. Lenže neblaží iba poznanie v čom zdravie spočíva, ale zdravý život. Lebo, ak niekto vychvaľuje zdravie a je pokrm, ktorý vyvoláva nedobré šťavy a choroby, čo mu pomôžu chvály na zdravie, keď ho ničia choroby. Podobne máme chápať aj výrok „Blahoslavení obdarení čistým srdcom, lebo oni uvidia Boha“. Pán nenazýva blahoslaveným toho, kto niečo o Bohu vie, ale toho, kto má Boha v sebe“. Toľko z homílie sv. Gregora.
Zaujímavé, že toto dnes tak aktuálne prirovnanie so zdravím použil sv. Gregor pred približne 1700 rokmi. Netreba k nemu ani dnes žiaden komentár, všetci mu rozumieme - neteší ma, keď viem, čo znamená byť zdravý, teší ma to, keď som zdravý. No je zaujímavé, že už ten druhý krok, tú analógiu urobiť nevieme. Blahoslavení nie sme vtedy, keď niečo o Bohu vieme, ale vtedy, keď Boha v sebe nosíme. Čiže blahoslavení nie sme vtedy, keď vieme, že Boh je tu prítomný v Eucharistii, ale vtedy, keď Boha v Eucharistii aj prijímame.
Nedávno som sa stretol s jedným mojim dobrým známym a opýtal som sa ho ako sa má. Posťažoval sa, že v poslednej dobe bol dvakrát operovaný na chrbticu, platničky bolia atď. A dodal, že keď cvičí, tak je všetko v pohode, nič ho vtedy nebolí. Mne samozrejme hneď ako prvé napadla otázka: „Tak potom prečo necvičíš?“ Našťastie som ju nepoložil. Nedá sa na ňu odpovedať. Veď si len priznajme: Keby sme boli v jeho situácií, cvičili by sme? Pokiaľ nebolí, pravdepodobne nie. Samozrejme až po zanedbávaní cvičenia nejaký týždeň, dva, možno mesiac sa opäť objaví bolesť. Potom človek začne cvičiť, bolesť po čase prejde a zas na to zabudne. Čiže vieme, čo je pre nás dobré, čo nám prináša osoh, no lenivosť je žiaľ väčší pán.
Teraz môžem tiež iba povzbudzovať, iba slovom nabádať a pozvať k tomu, aby sme sa zamysleli, čo znamená, že je Kristus medzi nami, že Ho môžeme prijať pod spôsobom chleba, že sa s ním môžeme zjednotiť. V Písme často počujeme protiklad telo a duch. Pavol veľmi často používa tento obraz. Telo si žiada niečo iné ako duch, telo bojuje proti duchu. Pavol tu nemyslí iba na protiklad žiadostivosti a čnosti, ale Sväté Písmo ide v tomto trocha hlbšie. Telo v biblickom ponímaní znamená to, čo je spojené so stvorením, to, čo nie je Boh. Telo je stvorené, nie je Bohom. V porovnaní s Bohom je ničím. Nemôže mať účasť na Bohu samo zo seba, lebo Boh je duch. A tak nič stvorené, nič telesné nemá možnosť prísť k Bohu. Potom rozdiel medzi telom a duchom nie je len rozdiel medzi hriechom a čnosťou, ale je rozdielom medzi stvorením a Stvoriteľom. Boh Stvoriteľ je duch a stvorenie človek a všetko okolo je telo. Je medzi nimi priepastný rozdiel, nepreniknuteľný rozdiel. Telo nikdy nemôže byť samo zo seba duchom a nemôže mať účasť na Bohu, na Božej prirodzenosti, čiže je vylúčené z Boha. Existuje jedna jediná možnosť ako túto priepasť prekonať. A to je Božia vôľa. Boh chce túto neprekonateľnú priepasť prekonať, a preto na tom neúnavne pracuje.
V dejinách spásy vidíme niekoľko pokusov Boha prekonať túto priepasť. Prvý je pri stvorení. Boh stvoril človeka na svoj obraz, ale utvoril ho z hliny zo zeme, čiže človek je telo, nie je sám o sebe schopný Boha. Boh mu ale vdýchol život, dal mu ducha, čiže ho posvätil, dal mu účasť na svojej prirodzenosti, povolal ho, aby mal účasť na Bohu, dal mu túto nesmiernu výsadu, to, čo sám zo seba nemohol mať. Lenže človek, ktorý bol telesný, hoci sa stal duchovný – schopný Boha, vybral si ostať telom. Svojím hriechom povedal nie! Ja nechcem mať účasť na Božej prirodzenosti, ja chcem ostať pri tom smrteľnom. Boh mu dal nesmrteľnosť, človek si vybral smrteľnosť.
Prvý pokus nevyšiel. Nevadí. Boh sa nenechal znechutiť a povedal si – dám ďalší, ešte väčší znak. Nešlo to povýšením telesného, možno to pôjde naopak. A preto si duch berie telo. On sám sa stáva telom. On sám Boh berie na seba ľudskú prirodzenosť, aby opäť pozdvihol človeka, aby ho opäť posvätil. To, čo nebolo schopné Boha sa zrazu vďaka tomuto posväteniu, vďaka tomuto vteleniu stáva účastným Božej prirodzenosti. Kristus sa týmto stáva novým Adamom; to čo starý Adam stratil vo svojom hriechu, že si vybral vzdialenosť od Boha, Kristus prekonáva a opäť dáva človeku možnosť, aby bol schopný Boha.
Opäť odpoveď človeka: Človek Boha zabíja, ničí mu telo, zabíja Ho, lebo nechce prijať účasť na Božej prirodzenosti, a preto Ho vytláča späť. Pane, ty choď tam späť do neba, tam je tvoje miesto! Tu do našich stvorených vecí sa nestaraj. Toto je tu náš svet, toto je tu naše. My nechceme mať účasť na tvojej prirodzenosti.
Ale Boha ani toto neodradilo. Vstáva z mŕtvych. Vstáva z mŕtvych v tele! Opäť má telo, a tým nás opäť robí schopnými svojej prirodzenosti. A toto definitívne povýšenie už človek nemôže prekaziť. Človeku už ostáva možnosť byť schopný Boha navždy, aj keď túto možnosť nemusí využiť a seba samého môže vylúčiť zo spoločenstva s Bohom. Toto definitívne víťazstvo tu Kristus ostáva sprítomňovať, zostáva tu vo svojom tele, pod spôsobom chleba a vína. Čiže opäť si berie hmotu, opäť si berie to, čo je stvorené, to čo nie je schopné Boha, ostáva tu v tele, aby nás posvätil. Čiže Eucharistia je dôkazom tejto stvoriteľskej a vykupiteľskej úlohy, ktorú Boh na seba zobral. Tak silno túži posvätiť človeka a urobiť ho účastným na svojej podstate, že ani sklamanie zo stvorenia, ani sklamanie z vykúpenia ho nemôže znechutiť.
Boh tu ostáva medzi nami a hovorí nám, že iba ten, kto je jeho telo a pije jeho krv môže mať účasť na jeho podstate, lebo my sami svojou telesnosťou, nie sme toho schopní. A preto nás pozýva prijímať pod spôsobom chleba a vína, aby sme sa už tu na zemi posväcovali, aby sme potom v nebi mohli byť účastní jeho slávy. On chce spasiť aj naše telo, aj to chce vykúpiť.
Preto, drahí bratia a sestry, uvedomme si, čo hovorí sv. Gregor a čo vieme všetci len nie vždy si to uvedomujeme: Tak ako nie vedomie toho, čo je zdravie nás robí šťastnými, ale to že sme zdraví, presne tak nie vedomie toho, že Kristus je tu medzi nami nás urobí šťastnými, ale to že sa s Kristom zjednocujeme v Eucharistii. AMEN.