Vsadiť na jednu kartu

1 Kr 3, 5-6a. 7-12; Rim 8, 28-30; Mt 13, 44-52

Drahí bratia a sestry,
vyznie to možno paradoxne, ale predpokladám, že dnešnému evanjelium asi najlepšie porozumie hazardný hráč, lebo on vie, čo znamená vsadiť všetko na jednu kartu. On vie, čo znamená ten pocit, keď vyhrám, budem mať všetko a budem bohatý, a keď prehrám, prídem o všetko. On vie, čo znamená riskovať. Je to s ním ako v tej rozprávke s Káčerom Donaldom – pretočia sa mu oči, objavia sa mu v nich doláre a vidí iba peniaze a nič iné. Vidí a chce iba peniaze.
K podobnému postoju nás pozýva aj Kristus v dnešnom evanjeliu. Aby sa nám pretočili oči, objavilo sa tam nebeské kráľovstvo a boli zameraní už len na Božie kráľovstvo. Samozrejme je tu jeden podstatný rozdiel medzi hazardným hráčom a tým k čomu nás pozýva Kristus. Hazardný hráč je pozvaný k tomu, aby nepoužíval svoj rozum. Hra musí mať určitú rýchlosť, dynamiku, spád, aby on bol zaslepený možnosťou zisku a aby si ani náhodou nepoložil otázku: „A čo keď o všetko prídem, čo bude potom so mnou a mojou rodinou?“ On musí byť zaslepený vidinou zisku. My sme naopak pozvaní rozmýšľať. Rozmýšľať a vedome a dobrovoľne si vybrať Božie kráľovstvo. Vedome sa utvrdiť v tom, že to je to najcennejšie pre nás, za čo sa oplatí nechať všetko, obetovať všetko. Čiže sme pozvaní k tomu, aby sme vedome a cieľavedome hľadali to, čo je pre nás dôležité.
Ak sa nasmerujem na Božie kráľovstvo, získam nesmierne cennú devízu: zrazu sa tie najťažšie otázky môjho života začnú riešiť. Prečo? Lebo najťažšie je vždy rozhodnúť sa. Či už medzi dobrom a zlom, medzi dobrým a lepším, vybrať si povolanie, vybrať si manžela, manželku atď. To sú tie najťažšie otázky života. Človek zvažuje, hľadá, aké je jeho miesto v živote. Hľadá, čo je správne, čo je nesprávne. Nemôže sa rozhodnúť, kým nemá kritérium pre rozhodovanie. A práve, keď vidím Božie kráľovstvo, keď vidím cieľ, tak mám kritérium, na základe ktorého sa rozhodnúť. Je to tá múdrosť, o ktorú žiadal Šalamún. On si uvedomoval - mám viesť veľký národ. Ako je ho možné riadiť? Potrebujem k tomu múdrosť, aby som dokázal rozlíšiť, čo je dobré, čo zlé, ktoré rozhodnutie je správne, ktoré nesprávne. Ale k tomu, aby som to dokázal, musím mať kritérium, na základe ktorého sa rozhodujem. Týmto kritériom je Božie kráľovstvo. Môžem si položiť otázku: To, čo chcem urobiť, je v súlade s mojím cieľom dosiahnuť Božie kráľovstvo? Ak si odpoviem áno, je to v poriadku, môžem to robiť. Ak si odpoviem nie, nie je, tak nech by to bola hocijako dobrá, úžasná a nádherná činnosť, odvádza ma od môjho posledného cieľa, a preto to musí ísť preč.
Okrem toho, že mám jasné kritérium na rozlišovanie, pohľad na Božie kráľovstvo je aj zdrojom opravdivej slobody. Prečo? Lebo neslobodný môžem byť dvoma spôsobmi. Buď tým, že nemám inú možnosť – niet výberu. Diktátor - okliešti všetky práva, všetky slobody, nanúti jednu cestu, po tej musí každý šliapať a kto nie, jednoducho bude odstránený. Táto cesta je pomerne náročná, lebo v dnešnom informovanom svete je veľmi ťažké izolovať ľudí a presvedčiť ich o tom, že diktátor je dobrý. Ak to neurobí, ľud sa začne búriť. Preto je táto cesta, ako obrať ľudí o slobodu, náročná. No existuje druhá cesta, ktorá je pravým opakom tejto. Nedám jednu možnosť, ale nesmierne veľa možností. A čím viac ich dám, tým viac môžem zotročiť človeka. Veď sa len zamyslime sami nad sebou. Koľkokrát je ťažké už len si vybrať akým spôsobom budem oddychovať! Rozmýšľam nad dovolenkou a zvažujem kam ísť. Sem alebo tam? Jedno je lacnejšie, druhé je bližšie. Všetko má svoje výhody aj nevýhody. A človek chce maximálne využiť čas dovolenky, chce sa cítiť úplne super, lebo celý rok makal, tak teraz si chce dopriať riadnu dávku oddychu. No ,ktorá alternatíva mu to poskytne? A zrazu je nervózny a nepokojný, lebo si nevie vybrať, čo mu umožní ten najväčší možný relax. A tak zvažuje, uvažuje a potom, keď si aj vyberie a náhodou je niečo zlé, tak ľutuje: „A prečo? A prečo nie? A to by bolo lepšie....“
Obyčajná jednoduchá vec - výber dovolenky - a už vidíme ako ma môže mnoho možností urobiť nie slobodnejším, ale práve neslobodným. Toto platí v celom našom živote. Koľkokrát uvažujeme nad všetkým možným: „A prečo nie tak? A prečo som sa nerozhodol inak?“ Ak by platilo, že sme tým slobodnejší, čím viac možností máme, tak to by znamenalo, že najslobodnejší je vodič, ktorý vojde na obrovský kruhový objazd s množstvom východov a tam pekne krúži niekoľko rokov, lebo chce byť slobodný a chce si zachovať všetky možnosti výberu. Je takto slobodný? Nie je. Môže byť slobodný až vtedy, keď sa rozhodne. Vyberie si. Ale keď sa už rozhodol, musí v tom vytrvať. Hneď ako začne špekulovať: „Prečo som išiel tadiaľto? A nebola by lepšia tá druhá cesta? A nemal by som sa vrátiť?“ - tak sa o slobodu oberá. Je otrokom svojich možností.
Žiaľ, presne takto sa často správame. Nedokážeme sa rozhodnúť. Nedokážeme sa zaviazať, urobiť rázne rozhodnutie, či už pre školu, zamestnanie, manželstvo atď. Lebo si chceme nechať neustále otvorené všetky možnosti - veď čo keď sa niečo nepodarí... A keď sa konečne rozhodneme, tak to často ľutujeme: „Prečo som si zobral tú Esteru a nie radšej Irenu!“ Jednoducho povedané zvažujeme a zvažujeme a nevieme si vybrať.
Ako vidíme, množstvo možností ma nerobí slobodnejším. Slobodný som vtedy, keď som slobodný pre. Viem kam idem, viem aký je môj cieľ a teraz zvažujem jednotlivé alternatívy, či ma k tomu cieľu privádzajú alebo nie. Čiže vidím svoj cieľ - nebeské kráľovstvo - a teraz zvažujem, ktorá cesta tam vedie. Tú si vyberiem a vtedy som slobodný. Paradoxne, čím väčší výber urobím, tým som slobodnejší. Čím ráznejšie sa pre nejakú možnosť rozhodnem a idem si za tým, tým som slobodnejším. Lebo slobodným som ak žijem pre.
Samozrejme, my nemusíme mať problém s tým, že by sme boli na kruhovom objazde a neustále rozmýšľali, ktorou cestou sa vydať. My sme sa už niekedy niekde pre Božie kráľovstvo rozhodli. Už sme na ceste. Vieme, že to je pre nás najlepšie. My sme pokúšaní niečím iným. A to práve nerozhodnosťou. Človek si uvedomuje - toto je Božie kráľovstvo, toto je tá správna cesta, ale nejako nevie po tej ceste kráčať s radosťou. Lebo si povie, že síce je to tá najlepšia cesta, ale prečo? A prečo sa musím všetkého ostatného vzdať? Ako by bolo dobré si niekde tak troška zabočiť. Niekde troška uhnúť, trošku sa tam opiť, trošku si tak vyhodiť z kopýtka, dopriať si nejaké hriešne pôžitky, trošku si podriemkať na mäkkom vankúši hriechu. Neustále prichádza toto pokušenie.
Môžeme si to všimnúť v každodennom živote. Muž a žena, obidvaja sú úplne spolu šťastní, ale predsa zrazu príde nejaká žena, ktorá dokáže na tom mužovi oceniť niečo, čo manželka už možno dávno nedoceňuje a on zrazu nevie, čo so sebou. Je nadšený, je pošteklená jeho mužská ješitnosť: „Jéé, stále som pre niekoho atraktívny ako muž!“ A tak isto aj žena, zrazu ju niekto pochváli za jej krásu, za jej výnimočnosť, niečo, čo už manžel nerobí a ona, precitne: „Aaa, ešte som pre niekoho atraktívna.“ Samozrejme, nemusí to byť hneď nejaký hriech alebo nejaké zlo. Je to zárodok. Zárodok, ktorý dokáže byť nebezpečný vtedy, keď sa rozrastie. Lebo vtedy človek už môže veľmi ľahko skĺznuť do dvojkoľajného života. Áno, idem na ceste do Božieho kráľovstva, zatnem všetky zuby a nejakým spôsobom to tam vydržím, no pritom neustále snívam o všetkých tých pôžitkoch, ktorých som sa musel vzdať.
Lenže vzdať sa hriechu nie je niečo negatívne – jaj tak rád by som to urobil, no nemôžem, musím sa zaprieť. Práve naopak. Je to radostné zbavenie sa všetkého, čo ma brzdí na ceste vpred. Vidím Božie kráľovstvo, viem, čo to pre mňa znamená, tak sa pre to s radosťou rozhodnem a všetkého ostatného sa s radosťou vzdám, dokonca to odháňam: „Uteč, lebo ma brzdíš, nedovolíš mi rásť, nedovolíš mi napredovať, tak musíš ísť preč!“ Lebo jasne viem, čo je mojím cieľom a chcem tam dôjsť. Som pre to rozhodnutý a práve v tom, že kráčam za tým cieľom, nachádzam svoju radosť. Nie v spomenutých odbočkách z cesty nachádzam radosť, ale práve v tom, že prekonávam seba samého a rastiem. Toto znamená predať všetko, čo mám a kúpiť si to pole, aby som ten poklad našiel.
Drahí bratia a sestry, potrebujeme prosiť aj my o múdrosť Ducha Svätého, aby sme dokázali všetko podriadiť tomuto cieľu. Aby sme skutočne neboli ako tí turisti, ktorí chcú niekam dôjsť, a teraz po ceste vidia samé nádherné kvety, dostanú sa na lúku, aj tu je krásne, aj tam je krásne, všetko je krásne. Zamestnajú sa drobnými vecami, ktoré sú krásne, a preto nestihnú prísť do cieľa. Prosme Pána o pravú múdrosť, aby sme si dokázali skutočne nadovšetko ceniť nebeské kráľovstvo a pracovať na jeho dosiahnutí. AMEN.