Dôsledky môjho konania

Iz 5, 1-7; Flp 4, 6-9; Mt 21, 33-43

Drahí bratia a sestry, jeden psychoterapeut sa vo svojej knihe delí o skúsenosť s jednou rodinou. Rodičia prišli za ním s veľkým problémom, ktorý mali na srdci, a prosili ho o pomoc. Prosili ho o pomoc pre svojho syna, ktorý žil úplne nezodpovedne. Hovorili, že sa mu snažia nájsť robotu. Pomáhajú mu, aby sa dostal z biedy. Konečne si dá do poriadku život, začne pracovať, začne platiť účty, ale po čase, nejakých dvoch, troch mesiacoch, má zrazu vo svojej robote plno konfliktov, nezvláda to tam, je nervózny, dáva výpoveď alebo ho vyhodia, opäť ostáva bez príjmu, nemôže platiť nájomné, narastajú
mu dlžoby, treba mu pomôcť, aby neprišiel o byt, zohnať mu robotu a takto to ide dookola. Jednoducho si nevie dať rady.

Psychoterapeut sa ich spýtal: „No dobre, ale prečo neprišiel on?“ „On tvrdí, že nemá problém,“ odpovedali rodičia. Na to im psychoterapeut hovorí: „Áno má pravdu, on nemá problém.“ Na to sa samozrejme rodičia veľmi urazili a zaskočení hovorili: „Ako je to možné? Ako môžete povedať, že on nemá problém? Veď sme vám práve opísali v akých ťažkostiach žije.“ „Nie, on problém nemá. Problém máte vy! Vy žijete zodpovedne, snažíte sa vo všetkom žiť dôsledne, ale preberáte na seba problémy vášho syna. Čiže vy žijete zodpovedne a máte problémy, on žije nezodpovedne, ale problém nemá. On sa o nič nestará, nič ho nezaujíma, lebo všetky dôsledky jeho nezodpovednosti ste prevzali na svoje plecia vy. A preto on hovorí pravdu, on problém nemá a on nič nezmení na svojom živote, kým nebude musieť sám niesť zodpovednosť za svoje nezodpovedné správanie. Prvý najzákladnejší krok je – on musí niesť zodpovednosť za svoje konanie.“

Drahí bratia a sestry, dnešné evanjelium nám hovorí a upozorňuje nás práve na túto skutočnosť: uvedomiť si dôsledky svojho konania. Prijať zodpovednosť za to, čo robíme. Všimli sme si, čo hovorí Ježiš veľkňazom a starším ľudu? Upozorňuje ich príbehom o vinohradníkoch a potom im položí otázku – a čo si myslíte, ako to dopadne? Oni mu odpovedia: „Zlých bez milosti zahubí a vinicu prenajme iným nájomníkom.“

Veľmi zaujímavé, vedeli, aký bude mať dôsledok ich konanie a predsa tak konali. Vedeli, že budú bez milosti potrestaní, no predsa nič nezmenili na spôsobe svojho konania. Ako je to možné? Ako je to možné, že my môžeme byť toľkokrát takto zaslepení? Vidíme dôsledky nášho konania, vidíme, že iným spôsobujeme bolesti, že iným spôsobujeme trápenie – koľko plaču je kvôli môjmu nezodpovednému konaniu, koľko bolesti. Vidíme to, že ničíme seba samého našim nezodpovedným konaním a predsa žijeme tak, ako keby tieto dôsledky neexistovali. Koľko podobných príbehov sme v našom živote počuli, koľko pekných myšlienok sme v našom živote počuli a na všetko sme pritakávali - áno, je to hlboká pravda, je to tak, skutočne, mali by sme podľa toho žiť! Prečo tak potom nežijeme? Keby sme to dokázali vniesť do nášho života, čo všetko by sa zmenilo?! Koľkokrát sme zakúsili to, že akcia vyvoláva reakciu. Máme aj príslovie: „Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva,“ čiže vieme to, len to nevieme pochopiť. Ako je to možné?

Vieme o dôsledkoch svojho konania, no predsa žijeme nezodpovedne! Naše ľudské vzťahy žijeme len tak, ako nám vyhovujú a vôbec si neuvedomujeme, že ak ja nebudem žiť lásku, tak veľmi ťažko vytvorím v spoločenskom ovzduší lásku. Ak ja nebudem odpúšťať, tak vo svete nebude odpustenie. Ak sa ja pomstím, aj mne sa pomstia. Akcia vyvolá reakciu. Bolo mi ukrivdené – tak sa pomstím. Problém ale je, že v pomste niet spravodlivosti a pomstou spôsobím ďalšiu krivdu, tak potom ten, komu som pomstou ukrivdil sa chce pomstiť opäť mne. Každý si všíma len tú krivdu, ktorá bola spôsobená jemu a tú chce pomstiť. Nevšíma si, čo spôsobil on. Jediná cesta ako toto prelomiť je odpustenie. Veľkodušné povznesenie sa nad krivdu a dokázať urobiť ten prvý krok a podať ruku.

Vieme to veľmi dobre, teoreticky ovládame, aké bude mať dôsledky, keď sa pomstím a aj to, aké keď odpustím. Vieme to, len nemáme silu urobiť to, čo je správne, lebo robíme to, čo je ľahšie. Prečo? Možno je to otázka na dnešnú nedeľu, aby sme sa zastavili a zamýšľali sa nad tým, prečo neberieme vážne dôsledky nášho konania? Prečo si neuvedomujeme, že máme také vzťahy, aké sme si vytvorili, žijeme v takej spoločnosti, akú spoločnosť sme vytvorili, máme takú Cirkev, ako sa zúčastňujeme na jej živote, kradne sa toľko, koľko sme schopní a ochotní tolerovať krádeže v spoločnosti a koľkými aj my v nej prispievame. Žneme dôsledky nášho konania. Čiže náš problém nie je to, že by sme o tomto nevedeli. Ale náš problém je to, čo bol problém farizejov, veľkňazov a starších ľudu – vedeli, ale nežili.

Práve aj rok rastu v duchovnom živote nám pomáha prekonať túto ťažkosť. V septembri sme rozjímali o tom, aké nebezpečné je, ak človek uverí vlastnej dokonalosti. Jeden z prejavov viery vo vlastnú dokonalosť je presvedčenie: mne sa to nemôže stať. Vieme o zákone akcie a reakcie, vieme, aké sú prirodzené dôsledky nášho konania, ale myslíme si, že v našom prípade to bude inak. Viem, že keď sa dotknem horúceho, tak sa popálim, ale predsa sa toho dotknem, lebo si myslím, že teraz v tomto prípade sa to nestane. Viem, čo moja neláska vyvolá, a predsa som prekvapený, čo som spôsobil a potom sa vyhováram: „Ale ja som to nechcel, ja som len...“

No a druhá vec je, že sme neuveriteľne uponáhľaní a nemáme čas sami na seba, nevieme sa zastaviť a uvedomiť si, reflektovať troška, a práve preto sa v mesiaci október chceme zamerať na ticho. Učiť sa vytvárať v našom živote ticho, učiť sa žiť ticho. Nie je to ľahké ani jednoduché, lebo v tichu sa práve objavujú ťažké veci. Sme konfrontovaní s pravdou sami o sebe. Jednak vidíme našu úbohosť a jednak môžeme vidieť aj dôsledky nášho konania. Ticho nás privádza k zmene života, lebo ticho nás privádza k pravde a tá nás privádza k zmene života. Lenže pravdy aj každej zmeny sa bojíme, lebo si myslíme, že už sme dokonalí a nepotrebujeme to. Preto je veľmi dôležité naučiť sa žiť ticho, naučiť sa rozmýšľať, meditovať nad svojím životom. Vystúpiť z toho uponáhľaného vlaku.

Preto vás, drahí bratia a sestry, pozývam vytvoriť si dnešný deň možno nejakých pár minút, ak máme tú milosť a to šťastie aj na dlhší čas, ticho a uvažovať: Aké dôsledky má moje konanie? Čo budem žať za to, akým spôsobom žijem? Aké vzťahy vytváram? Ako komunikujem v rodine? Ako komunikujem v spoločnosti? Aký to bude mať všetko dôsledok? Prosme Pána, aby nám dal síl pozrieť sa na seba v pravde. AMEN.