Kríza hodnôt

Iz 45, 1. 4-6; 1 Sol 1, 1-5b; Mt 22, 15-21

Drahí bratia a sestry, vieme veľmi dobre, čo sledovali farizeji touto otázkou – obviniť Ježiša, podchytiť ho v reči. Bolo k tomu potrebné vymyslieť otázku, na ktorú niet dobrej odpovede, otázku, na ktorú nech by odpovedal akokoľvek, tak ho stále vieme obviniť.
Skúsme sa zamyslieť, akú otázku by sme položili Ježišovi dnes, aby sme ho podchytili v reči. Ja som tak uvažoval a napadla mi jedna veľmi rafinovaná – Ježišu povedz nám, slobodno dať Grékom pôžičku, alebo nie? Nádhera! Nech by odpovedal akokoľvek, môžeme ho obviňovať – z euro-socializmu alebo euro-pesimizmu, z toho, že chce nezodpovedne podporovať nezodpovedných alebo z toho, že je nezodpovedný, lebo nechce prejaviť solidaritu a pomôcť. A tak ďalej. Dal by sa elegantne obviniť z hocičoho.
Dobre, pomohli sme sami sebe, pomohli sme farizejom a tým, ktorí chcú Ježiša obviniť, teraz pomôžme Ježišovi. Skúsme mu poradiť odpoveď. Čo by to malo byť: áno alebo nie? Ja som osobne presvedčený, že Ježiš našu pomoc v tomto smere nepotrebuje. On by predpokladám odpovedal presne tak isto ako vtedy: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie!“ Prečo by mohol takýmto spôsobom odpovedať? Prečo? Lebo je to pravda.
No ale vysvetlime si to. Prvá vec, ktorú si potrebujeme ozrejmiť je, komu patríme. Ako som na začiatku sv. omše spomínal, my sme sa krstom prihlásili ku Kristovi. Krstom nás on prijal za svoje deti. Lenže nie len kvôli krstu patríme Kristovi. Krst je akoby naše priznanie sa k nemu. To, čo bolo skutočnosťou aj pred krstom – patríme Bohu – sa stalo verejne známym. Bohu patria všetci ľudia, on je náš Stvoriteľ Boh a Pán. No a na tejto skutočnosti nezmeníme nič. Aj keď tomu neverím, ak keď Boha nepoznám, on aj tak neprestáva byť mojím Bohom. On jednoducho je. V tomto nie som slobodný. Nemôžem sa rozhodnúť či Boh je alebo nie. On je. Môžem sa rozhodnúť len v tom, či sa k nemu priznám alebo nie. Pekne to vyjadruje prvé čítanie. Čo hovorí Pán cez proroka Izaiáša o Kýrovi: „Vyznačil som ťa, a ty si ma nepoznal. Ja som Pán, iného niet; okrem mňa nieto Boha. Opásal som ťa, aj keď si ma nepoznal, aby všetci od východu slnka až po západ vedeli, že okrem mňa niet iného. Ja som Pán a nik iný.“ Čiže túto skutočnosť môžeme jedine prijať. Prijímame to krstom a prijímame to tým, že sa podriaďujeme Bohu, snažíme sa žiť podľa jeho vôle. Toto je prvá vec, ktorú si teba uvedomiť, lebo všetko sa odvíja od tejto skutočnosti. Aj kríza – jej príčiny aj jej riešenie.
Je mnoho úvah o tom, kto zapríčinil krízu. Je na vine trh alebo štát? Je na vine nedostatok regulácie zo strany štátu a tým pádom nekontrolovaný trh sa zvrhol alebo je na vine prehnaná regulácia štátu a tým pádom trh nemohol sám v čas reagovať a vyriešiť vznikajúce problémy? Na tejto báze môžeme uvažovať do nekonečna, odpoveď nenájdeme. Otázka je totiž zle položená. Berie totiž do úvahy len štát a trh a pýta sa, v ktorom nastalo zlyhanie. Lenže zlyhanie nastalo v tom, že sa zabudlo na tretí pilier, ktorý je v slobodnej spoločnosti nevyhnutný. Okrem štátu a trhu, musí byť etika – pevná morálka, zásady a hodnoty! Na toto upozorňujú všetky sociálne encykliky pápežov. No a toto sa vynechalo! A preto sme tam, kde sme. A kým sa toto nevráti, nedostaneme sa z krízy von! Môžeme uvažovať nad jednou alebo druhou alternatívou, pýtať sa, čo by bolo keby, ale bez morálky to bude stále len cesta z jednej krízy do druhej.
Existuje dnes pár nadšencov, ktorý si zoberú do rúk encykliku Leva XIII Rerum novarum napísanú pred 120-timi rokmi. Je zaujímavé sledovať, čo píše o komunizme vtedy, keď ešte v praxi komunizmus neexistoval. Bola to iba teória. On už vtedy presne opísal, aké to bude mať dôsledky. No a týchto pár nadšencov, ktorí to prečítajú nahlas, uvažuje: „Keby to boli ľudia čítali, keby tomu verili... Koľko biedy, nešťastia, utrpenia nemuselo byť. Koľko zbytočného krviprelievania sme mohli byť ušetrení!
Ja som osobne presvedčený, že o 120 rokov sa opäť nájde pár nadšencov, ktorí zoberú do rúk Caritas in Veritate – sociálnu encykliku Benedikta XVI. – a budú uvažovať podobne: „Keby to boli bývali ľudia čítali, keby to boli brali vážne, čomu všetkému by sa bolo dalo predísť...“
Benedikt jasne hovorí: „Keď sa logika trhu a logika štátu zhodujú, aby pokračovali v monopolizácii vzájomných zón vplyvu, vo vzťahoch medzi občanmi sa postupne stráca solidarita, aktívny prístup a túžby, nezištné konanie, ktoré znamená niečo iné, ako je postoj dám, aby som mal, vlastný logike výmeny, a dám z povinnosti, teda postoj verejného správania sa určeného štátnymi zákonmi. Prekonanie zaostalosti si vyžaduje nielen zlepšenie transakcií, založených na výmene, nielen samotnú premenu asistenčných štruktúr verejnej povahy, ale najmä úsilie o postupnú otvorenosť k takým formám ekonomickej činnosti, ktoré sú v celosvetovom meradle charakterizované kvótami nezištnosti a spoločenstva. Ak je výlučne prítomná len dvojčlenka trh-štát, ničí sa sociabilita, kým ekonomické formy, ktoré nachádzajú svoj najlepší priestor v občianskej spoločnosti, no neobmedzujú sa len na ňu, sociabilitu vytvárajú. Trh založený na nezištnosti nie je možný a ani nemožno vymáhať nezištnosť prostredníctvom zákonov. Napriek tomu tak trh ako i politika potrebujú ľudí, otvorených pre vzájomné obdarovávanie.“ (CV 39) Čiže, štát a trh sami osebe nie sú schopné vytvoriť spravodlivú spoločnosť. Bez etiky hrozí, že sa začnú prelínať. A presne to sa deje. Štát a trh sú úplne prepojené – idem robiť politiku preto, aby som si vytvoril podmienky pre fungovanie vlastného biznisu. Ostatné ma nezaujíma!
Už Montesquieu pred 300 rokmi vo svojej knihe Duch zákona hovorí, že základným princípom republiky je ČNOSŤ! Na čnosti musí byť položená republika, demokracia. Ak nie je položená na čnosti, nemôže obstáť, zvrhne sa. Vedia to všetci myslitelia už dlhé roky. Prečo to nevieme my, prečo to nevieme uviesť do života?
Na čom sme položili základy my? Je ním čnosť? Nie. My sme si za jediné kritérium vybrali – MAŤ SA DOBRE. A toto je princíp krízy. My chceme jednu jedinú vec – mať sa dobre. Jedine toto nás zaujíma. Nás nezaujíma, či je daný systém spravodlivý alebo nie, či je v súlade s Božou vôľou alebo nie, to nás nezaujíma. Ale iba – mám sa dobre? Budem sa mať lepšie? To je kritérium, na základe ktorého sa rozhodujeme. Pre nás mať je viac ako byť. Kým to ale takýmto spôsobom bude, zatiaľ sa z krízy von nedostaneme. Návrat k morálke, návrat k hodnotám je cesta von z krízy. Inej možnosti niet. Nie je to ľahké a jednoduché riešenie. Nie je to riešenie, ktoré nás nič nestojí. Lenže také neexistuje, a preto je zbytočné ho aj hľadať.
Už som viackrát spomínal daný príklad, ale zopakujem ho ešte raz – zoberme si dieťa – čo chce? Chce to, čo je príjemné, nie to, čo je dobré. Byť dlho hore, pozerať televízor, hrať sa na počítači, leňošiť, jesť veľa cukríkov a chipsov. Dobrý rodič mu to dovolí? Nie! Dobrý rodič mu dá to, čo je preňho dobré. Bude ho hnať do postele, motivovať, aby športovalo, nútiť učiť sa, a predkladať zdravú stravu. Dieťaťu sa to samozrejme nebude páčiť a často to pôjde len cez plač. No rodič vie, že nesmie povoliť, lebo inak z dieťaťa nič nebude. No položme si otázku – ak by malo to dieťa volebné právo, zvolilo by si takéhoto rodiča??? Pravdepodobne nie. Zvolilo by si toho, ktorý urobí zadosť jeho chúťkam. Urobí to, po čom túži. A pokiaľ sa aj my takto detinsky a nezodpovedne správame a z nášho života sme vylúčili čnosť, vylúčili hodnoty, vylúčili etiku, tak samozrejme vyberáme si toho a tých, ktorí uspokoja naše bezprostredné túžby. Žiaľ, potom nie je možná zmena.
Aké je potom východisko? Povedali sme, že jediné východisko z krízy je návrat k etike, k morálke. Nie je to ale utópia? Dá sa to? Áno dá, len treba začať od nás, každého osobne. Zoberme si obyčajnú jednoduchú vec – keby sa menej kradlo. Už len táto zmena čo by priniesla. No nemyslime len na veľké krádeže politikov, na tunelovanie atď. Žiaľ mentalita je taká, že mnohí kradnú v rámci svojich možností. Položme si otázku: Nekradnem občas aj ja v tých možnostiach a hraniciach, ktoré sa mi ponúkajú? Napríklad zneužívanie sociálneho systému – dať si preplatiť niečo, na čo nemám právo, brať lieky, ktoré nepotrebujem, využívať výhody hoci na to nie som odkázaný, drobné daňové úniky atď. Ďalej sú to úplatky, ktoré dávame lekárom, úradníkom atď. Samozrejme mnohí si povieme – veď to nie je nič vážne, všetci to robia, dokonca omnoho viac! Lenže tu to niekde začína. Kým sa s týmto neprestane, náprava nenastane!
Tu niekde začína tá zmena mentality – nie mať ale byť, nie mať sa dobre, ale byť dobrý. Zmena nepríde zhora, nepríde zákonom, etika a morálka sa nedajú vynútiť. Pôjde to jedine tým, že my sami budeme chcieť, my sami budeme o tom rozprávať, my sami k tomu budeme viesť naše deti. Tí, ktorí majú vplyv na výchovu – učitelia, budú o tomto rozprávať v škole, tí, ktorí majú moc ovplyvniť verejnú mienku cez média budú o tom písať, hovoriť, tí, ktorí majú vo verejnej sfére moc rozhodovať, budú rozhodovať na základe hodnôt. Samozrejme, nestačí len o tom hovoriť, treba podľa toho aj žiť. Toto je jediná cesta z krízy.
Drahí bratia a sestry, prijmime výzvu Ježiša, dajme Bohu, čo mu patrí. My sme sa krstom k nemu prihlásili, žime aj podľa toho. Nerozhodujme sa podľa toho, kto nám čo dá – vyšší plat, dôchodok – ale podľa toho, či sa budú zachovávať Božie zákony alebo nie.
No a na záver ešte jeden citát:
„Prelom hospodárskej krízy? Neverím v žiadne prelomy samé od seba. To, čomu sme zvykli hovoriť hospodárska kríza, je len iné meno pre mravnú biedu. Mravná bieda je príčina, hospodársky úpadok je následok. V našej krajine je mnoho ľudí, ktorí sa domnievajú, že hospodársky úpadok je možné zastaviť peniazmi. Hrozím sa dôsledkov tohto omylu. V postavení, v ktorom sme, nepotrebujeme žiadne geniálne obraty a kombinácie. Potrebujeme mravné stanoviská k ľuďom, k práci a k verejnému majetku.“
Tieto aktuálne slová neodzneli dnes, povedal ich Tomáš Baťa v roku 1932.