Ako prežiť liturgický rok

Iz 63, 16d-17; 64, 2-7; Ž 80; 1Kor 1,3-9; Mk 13,33-37

Stojíme na začiatku nového liturgického roka. Čo to ale znamená? Čo s tým? Ako ho prežiť?
Drahí bratia a sestry, práve nad týmito otázkami by som sa chcel dnes spolu s vami zamyslieť.

Liturgický rok nás učí vnímať súvislosti. Učí nás objaviť ako jednotlivé sviatky, slávnosti na seba nadväzujú. Totiž my máme tendenciu vnímať jednotlivé sviatky izolovane. Máme Vianoce, Veľkú noc, Turíce atď. Liturgický rok nám pomáha objaviť súvislosť medzi nimi. Totiž každé slávenie je oslavou veľkonočného tajomstva smrti a zmŕtvychvstania nášho Pána Ježiša Krista. No pri jednotlivých sláveniach sa na toto tajomstvo pozeráme z rôznych zorných uhlov. Napríklad Vianoce – keby sa Pán nebol narodil, keby sa nestal človekom, tak by za nás ani nemohol umrieť. Čiže na Vianoce oslavujeme počiatok našej spásy.
Na čo je dobrý rytmus? Všetci vieme, že ten nás drží. Aj pri hudbe, aj v každodennom živote. Tí ľudia stihnú veľa, ktorí majú pravidelný rytmus. Ten ich učí správne prežívať a využívať čas. Takisto aj rytmus liturgického roka nás učí správne chápať tajomstvá našej spásy. Tak ako sa rok po roku vracajú tie isté sviatky, máme možnosť stále hlbšie a hlbšie vnikať do tajomstva a stále viac a viac nechať prežiariť náš život týmto tajomstvom – jednoducho povedané uvádzať ho do svojho života.

Do tajomstva liturgického roka môžeme vnikať postupne. Ja chcem teraz ponúknuť 4 kroky.

Prvý krok je uvedomiť si dva najväčšie sviatky: Veľká noc a Vianoce.
Veľká noc je ústredným tajomstvom našej spásy. Kristus za nás trpí, zomiera a stáva z mŕtvych. Tým ukazuje, akú máme hodnotu. Bohu sa oplatilo zomrieť za nás. Z udalostí Veľkej noci pramení naša viera, aj sviatosti Cirkvi. Bez zmŕtvychvstania je márna naša viera, ako hovorí sv. apoštol Pavol.
V úzkom spojení s tajomstvom Veľkej noci sú Vianoce. Boh sa stáva človekom. Boh sa stáva jedným z nás. Ako som už spomenul, ak by sa Ježiš nebol narodil, nemohol by sa nás zomrieť. No toto tajomstvo nemôžeme vnímať len v pozemskom zmysle – musíme sa najprv narodiť a potom môžu byť až ostatné veci, ale v tom, že Boh sa stáva človekom. Ak by sa nebol stal človekom, jeho smrť by nás nevykúpila.
Ako druhý krok si môžeme všimnúť, že existujú prípravné obdobia na tieto slávenia – Veľký pôst a Advent.
Veľký pôst je o uvedomení si nášho bezútešného stavu. Kam sme sa dostali kvôli nášmu hriechu. Hriech nás upozorňuje aj na neriešiteľnosť vzniknutej situácie. Ja sa neviem vytiahnuť za vlasy z toho bahna, kam som sa dostal. My si sami nevieme s hriechom poradiť. Potrebujeme prijať tú ruku, ktorá sa nám podáva. Pán nám prichádza v ústrety.
Advent je zase časom prípravy na stretnutie sa s Pánom. Delí sa na dve časti. Do 16. decembra uvažujeme nad druhým príchodom Krista, ktorý nastane na konci vekov, ale ktorý nastane aj pri našom odchode z tohto sveta a od 16. decembra sa pripravujeme na oslavu prvého príchodu.
Druhý príchod – dnešné evanjelium nás jasne upozorňuje na to, ako sa máme pripravovať: Bdejte! Bdejte a buďte pripravení. Toto sa niekoľkokrát opakuje v tomto krátkom úryvku. Zaujímavé, nie je tu, ale ani v celom Písme, jediná zmienka o tom, kedy tento príchod nastane. Lenže nás príprava často zaujíma len čo do zisťovania času. Kedy to bude? No na toto Pán neodpovedá. Prečo asi? Pravdepodobne vie, že keby nám to povedal, tak by nám to poškodilo. Je to tajomstvo a tajomstvo nie je na to, aby sa odhalilo. Ono sa odhalením ničí. Tajomstvo je na to, aby sa žilo. Možno nám to pomôže priblížiť príklad schovávania darčekov. Prečo ich rodičia schovávajú pred deťmi? Chcú ich trápiť? Nie, chcú im priniesť radosť. Chcú im odovzdať zážitok prekvapenia, netrpezlivého očakávania, chcú aby zažili to napätie, keď dostanem balík a neviem, čo je v ňom. No dieťa sa hrá na šikovné. Prebehne celý dom a vykutre, čo rodičia schovali. Tým si uškodilo sebe samému. Zničilo tajomstvo, zničilo prekvapenie. Samozrejme, Pán nám nie preto nechce povedať, kedy príde, lebo chce, aby sme sa prekvapili, ale preto, lebo nás chce udržiavať v tvorivom napätí, v bdelosti. Vie, že by sme ochabli, keby nám povedal čas. On nám cez apoštola Pavla odkazuje niečo iné – počuli sme to v druhom čítaní: „Veď v ňom ste boli obohatení vo všetkom, v každom slove a v každom poznaní, tak ako sa medzi vami upevnilo svedectvo o Kristovi, takže vám nechýba nijaký dar milosti, kým očakávate, že sa zjaví náš Pán Ježiš Kristus.“ Preto môžeme povedať, že sa nezhoduje s Božou vôľou zisťovať čas jeho príchodu. Ak to chceme počuť inak – je to hriech proti Bohu, ak sa zaoberám zisťovaním toho, čo nám Pán nechcel povedať.
Ako tretí krok si môžeme všimnúť existenciu období po týchto sviatkoch – veľkonočné a vianočné obdobie. Často máme problém s týmito obdobiami. Čo s nimi? Rozdáme darčeky, ideme na polnočnú a koniec. Kristus vstal z hrobu, zaspievame radostné Aleluja, maximálne vytrváme vo veľkonočnej nálade do polievačky a potom koniec. No nie je tomu tak! Máme tu obdobie 40 dní radosti. Tieto sme pozvaní prežiť intenzívnejšie ako predchádzajúcich 40 dní pôstu, lebo naša viera nie je o kríži, nekončí krížom. Naša viera je o zmŕtvychvstaní, je o stretnutí sa so Zmŕtvychvstalým, z radosti z Neho. Samozrejme, nie je to ľahké. Totiž utrpenie je ľudské, a preto nemáme problém stotožniť sa s trpiacim Kristom. No radosť, tá je Božská, tú dáva Boh, a preto máme problém ju zažívať. Aby sme sa mohli radovať, k tomu potrebujeme zažiť stretnutie sa s Kristom.
Štvrtým krokom je objaviť obdobie cez rok. Čas kedy uvažujeme nad Ježišovým pozemským životom, učením, skutkami. Máme možnosť hlbšie pochopiť podstatu tajomstva a našu odpoveď na toto tajomstvo.

Preto vás pozývam v tomto duchu prežiť liturgický rok. Aby nedeľa nebola pre nás dňom vytrhnutým z reality, ale dňom, ktorý dáva zmysel celému nášmu životu, lebo nás nasmeruje na tajomstvo Krista, ktoré chceme spoznávať, kontemplovať, sláviť a napokon žiť.

Amen.