Aby Božie kráľovstvo rástlo

Pán nás Pozýva k tomu, aby sme napomáhali rastu Božieho kráľovstva. Ako na to? Najprv si potrebujeme uvedomiť, kde sme a kde sa chceme dostať.

Kde sme

Väčšinou vieru vnímame v ako súkromný vzťah človeka a Boha, kde jednotlivec potrebuje získať nejaké milosti, aby mohol budovať svoj vzťah s Bohom. Tento vzťah vnímame najčastejšie v oblasti morálky – mám byť dobrý človek, mám sa modliť, chodiť do kostola a zachovávať ostatné prikázania desatora. Aby sme to zvládli tak poprosíme o pomoc nejakú inštitúciu napríklad farnosť.

Farnosť je potom vnímaná ako poskytovateľka služieb, ktorá má daných jednotlivcov pripraviť k sviatostiam a má im poskytnúť ďalšie služby, ktoré podľa ich mienky potrebujú k tomu, aby splnili očakávania Boha a mali s ním veci na poriadku.

V tejto logike sa pohybujú 3 základné prejavy viery:

Viera zamenená za poverčivosť. Sú tu nejaké sily, ktoré neviem ovládať a ktoré mi môžu škodiť. Preto si ich treba udobriť. Zjednodušene povedané: aby sme dieťa uchránili pred zlom, tak treba: dať červenú stužku na kočík, pretrieť oči ocikanou plienkou a dať dieťa pokrstiť.

Tradičná zvyková viera. Pohybujeme sa na úrovni folklóru. V rodinách sa zachovával nejaký zvyk, deti boli pokrstené, išli na prvé sväté prijímanie ... a nakoniec - zosnulí majú cirkevný pohreb. Nevieme čo tieto úkony znamenajú, ale chceme ich. Chodím do kostola, lebo som vždy chodil a pritom sa vôbec nezamýšľam nad tým, či nejaký Boh existuje, aký je a aký vzťah k nemu mám.

Neurotická viera. Človek prežíva svoj život v úzkosti a strachu. Nevie spracovať svoje zlyhania, bojí sa budúcnosti, nevie čo bude po smrti. Preto sa snaží mať veci na poriadku. Pristupuje k sviatostiam, aby si uspokojil svoje svedomie a aspoň na chvíľu mohol pokojne dýchať.

Túto stručnú a zjednodušenú charakteristiku som napísal preto, aby sme vedeli odkiaľ vychádzame. Nie je to téma ani na pohoršenie, alebo na ironizovanie, ale na poznanie pravdy. V nejakej miere sme sa s týmito prejavmi viery stretli všetci a tiež sme celý život pokúšaní namiesto osobného vzťahu s Bohom mať niektorú z týchto foriem prežívania. A tiež treba vedieť, že keď sa niekto búri proti viere a odmieta ju, tak sa väčšinou búri proti niektorému z nesprávnych prežívaní, ktoré zakúsil.

Kam sa chceme dostať

Pán nás pozýva prežívať vieru osobne. Pozýva nás, aby sme s ním vytvorili osobný vzťah. Pozýva nás, aby  sme sa s ním stretávali ako s milujúcim Otcom. Nechce, aby sme sa namáhali a dokazovali mu svoju lásku, ale on nás chce zahrnúť svojou láskou. Nechce, aby sme sa z vlastných síl sebazdokonaľovali a tak prichádzali k nemu, ale on nás chce cez pôsobenie svojej milosti pretvoriť. Chce nás pretvoriť na nových ľudí a chce nám ukázať akú máme dôstojnosť a hodnotu v jeho očiach. Boh od nás nič nechce. On nás chce v prvom rade obdarovať.

Preto sa farnosť má stať miestom, kde môžeme zakúsiť práve takéto osobné stretnutie sa s Bohom. Čím viac ho zažívame, tým viac ho túžime milovať. Čím viac ho milujeme, tým viac ho túžime oslavovať. Čím viac ho oslavujeme, tým viac túžime prežívať túto radosť spoločne. Čím viac túžime po spoločenstve, tým viac chceme slúžiť druhým a pozývať ich k rovnakej radosti. Farnosť teda má byť miesto, kde žijem s Bohom a postupne sa celý svet má stať farnosťou.

Ako na to?

Skúsenosť duchovných pastierov, ktorý sa na túto cestu premeny podujali je, že treba začať pretváraním mentality a vytváraním novej farskej kultúry.

Táto zmena je dlhotrvajúci proces, pri ktorom potrebujeme dať Bohu priestor a čas, aby nás premieňal. On nás môže premeniť ak sa s ním stretávame a ak mu to dovolíme. No a k tomu, aby sme mali odvahu a túžbu prichádzať k Pánovi, napomáha kultúra prijatia a kultúra očakávania. Preto chceme premenu farnosti budovať na týchto dvoch pilieroch.

1. pilier - Kultúra prijatia

Boh nemá ruky, aby nás objal, nemá uši, aby nás počul, nemá ústa, aby k nám hovoril... No má nás, aby sme boli jeho rukami, ušami, ústami... Ako dieťa vníma Boha cez svojich rodičov, tak aj osoby prichádzajúce k Bohu ho vnímajú cez veriacich ľudí. Keď vytvoríme vo farnosti atmosféru prijatia, ľudia omnoho skôr zavnímajú, že Boh ich prijíma takých, akí sú. Lebo na ceste za Pánom nerozhoduje to aký si a kde sa nachádzaš, ale to, že chceš vykročiť. A je to jedno aký nesmelý a malý je ten krok, dôležité je, že ho chceš urobiť. Preto sa chceme učiť prijímať všetkých, lebo veríme, že Kristus zomrel za všetkých, miluje všetkých a chce spasiť všetkých. Ale môže to urobiť len vtedy, keď aj my budeme chcieť. Práve atmosférou prijatia chceme napomáhať ľuďom rozhodnúť sa prijať Kristovu ponuku.

2. pilier - Kultúra očakávania

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že si kultúra prijatia a očakávania navzájom odporujú. Nie je to tak. Je medzi nimi tvorivé napätie. Ak niekoho prijímam, ale nič od neho nečakám, tak mu vlastne hovorím: „Si tu skutočne vítaný, a mimochodom, nič sa od teba vlastne nečaká. Nemusíš nič robiť, nič dávať, a vôbec, nemusíš sem ani chodiť, ak sa ti nechce. Iba zober na vedomie, že si vítaný člen našej farnosti.“ No ak niekoho prijímame a zároveň od neho niečo očakávame, je to prejavom rešpektu voči ľuďom. Ako by sme im hovorili: „Veríme, že Boh môže pôsobiť v tebe a skrze teba, a ty by si to mal tiež očakávať.“  

Preto od veriacich očakávame, aby rástli vo všetkých piatich oblastiach duchovného života:

Rast v poznaní Boha. Sme presvedčení, že rast v poznaní Boha je naša celoživotná úloha. Boh je nekonečne krásny a my máme možnosť objavovať túto krásu. Lebo čím viac poznáme, tým viac milujeme, a čím viac milujeme, tým viac túžime poznať. 

Preto vás pozývame aspoň jedenkrát v tomto roku sa zapojiť do nejakej aktivity, zameranej na prehĺbenie poznania Boha.

(Napríklad: účasť na katechézach; prednáškach, zapojenie sa do Farských buniek, Biblického tria, účasť na duchovných cvičeniach, čítanie duchovnej literatúry, atď.)

Oslava Boha. Naše najzákladnejšie povolanie tu na zemi, je oslavovať Boha. Sme presvedčení, že každý kto spozná Božiu krásu, veľkosť, moc a slávu, prirodzene zatúži chváliť Boha a ďakovať mu. 

Preto vás pozývame každú nedeľu aktívne sa zúčastniť na slávení sv. omše a v priebehu roka sa zapojiť aspoň do jednej aktivity, ktorá napomáha sláveniu liturgie.

(Napríklad: čítanie, spev, upratovanie, výzdoba, asistencia počas veľkých slávností, účasť na adorácii, modlitbe ruženca, krížovej ceste, účasť na svätej omši cez týždeň, atď.)

Služba. Oslava Boha nás pohýna k službe blížnym. Veď sám Kristus povedal: “Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili."(Mt 25,40) Našou službou ukazujeme svetu, že sme rukami Krista, ktorý chce slúžiť. Tiež sme presvedčení, že každý farník (bez výnimky) má čo ponúknuť . 

Preto vás pozývame zapojiť sa v tomto roku aspoň do jednej aktivity zameranej na službu.

(Napríklad: účasť na brigádach, dobrovoľníctvo na akciách, upratovanie farských priestorov, prispievanie na zbierky, ponuka odvozu do kostola, dobrovoľníctvo rôzneho druhu na rôznych miestach podľa tvojich schopností a možností, atď.)

Budovanie spoločenstva. Cirkev je spoločenstvo veriacich a nielen skupina jednotlivcov, ktorá sa stretne raz do týždňa na hodinu. V pravom spoločenstve sa ľudia poznajú a sú zodpovední jeden za druhého. Táto úloha je vo farnosti takých rozmerov ako je naša, nesmierne náročná. 

Preto pozývame každého farníka zúčastňovať sa na budovaní farského spoločenstva tým, že sa bude považovať za nedeliteľnú súčasť farského života a vedome sa bude snažiť budovať kontakty a vzťahy s druhými ľuďmi. 

(Napríklad: všímanie si ľudí, ich oslovenie, pozvanie, spoznávanie farníkov, účasť na farskej káve, na farských podujatiach, atď.)

Schopnosť odovzdávať svoju vieru. Ak sme pre niečo zapálení a máme z toho radosť, prirodzene sa o túto radosť túžime s niekým podeliť. Ak máme radosť z osobného stretnutia sa s Ježišom, chceme túto skúsenosť sprostredkovať druhým. 

Preto vás pozývame uvažovať nad tým, ako by ste mohli pomôcť iným prejsť tú istú cestu, ktorú ste prešli vy.

(Napríklad: pomoc pri príprave k sviatostiam, animátorstvo, povzbudenie blížnych, spoločná modlitba, zdieľanie svojej skúsenosti s Bohom, atď.)

Biblický základ pre túto víziu môžeme nájsť okrem iného aj v Liste Filemonovi.

Je to stručný list, ktorý sv. apoštol Pavol píše z väzenia. V tomto liste nám ponúka krásny príklad ako riešiť vážne sociálne problémy nie revolúciou, ale postupnou premenou srdca. Vieme, že v dobe prvých učeníkov vládlo otroctvo. Bolo to všadeprítomné spoločenské zriadenie, na ktoré si všetci zvykli a bez ktorého si nevedeli predstaviť život. Veď fyzická práca bola nedôstojná slobodného človeka, on sa venoval filozofii, politike, umeniu, obchodu, vojne atď. Práca bola úloha otroka.

Lenže Kristus priniesol úplne iný pohľad na človeka. Ukázal Boha ako Otca všetkých. Ukázal, že všetci majú rovnakú hodnotu a dôstojnosť. Preto bolo otroctvo nezlučiteľné s kresťanstvom. Ako teda zmeniť tento systém? Revolúciou? Zákonom? Lenže ak by sa hneď zrušilo otroctvo, spoločnosť by sa rozpadla a zomrela od hladu. Veď otrok by už nepracoval – je slobodný človek a slobodný by tiež nepracoval, veď nie je otrok. Musela sa najprv zmeniť mentalita. Zmeniť pohľad na prácu, zmeniť pohľad na pracujúceho a taktiež prijať pravdu, že sme všetci Božie deti a podľa toho začať žiť.

Pavol teda v Liste Filemonovi ukazuje, aké riešenie ponúka Božie zjavenie. Vo väzení stretne otroka Onezima. Ten utiekol svojmu pánovi Filemonovi, za čo by mal byť potrestaný smrťou. Pavol ho prijíma, odovzdáva mu radostnú zvesť, Onezim sa obráti a Pavol ho pokrstí. Tu nastáva dilema, čo s ním. Nechať si ho pre seba? Poslať ho preč, aby sa celý život ako zbehnutý otrok schovával? Pavol volí iné riešenie. Posiela ho späť k svojmu pánovi Filemonovi, ktorý je tiež kresťan. Spolu s ním posiela list, kde ho prosí, aby Onezima prijal nie ako otroka, ale ako brata, ako by prijal samého Pavla. Práve týmto vnútorným pretvorením vzťahov sa uskutočnilo postupné odstránenie otroctva. Vzťah otrokár - otrok sa premenil na vzťah zamestnávateľ a zamestnanec.

Všimnime si niekoľko zaujímavostí v tomto liste: Pavol prijíma. Prijíma Onezima ako zbehnutého otroka, ako pohana. Prijíma Filemona ako kresťana, ktorý síce prijal vieru, ale ešte nevie prijať svojich otrokov ako svojich bratov. Pavol ale aj očakáva. Očakáva od Onezima, aby sa vrátil k Filemonovi a od Filemona, aby ho prijal. A práve toto bezpodmienečné prijatie oboch, ale zároveň aj vyžadovanie od obidvoch, umožní vnútornú premenu vzťahov.

Touto cestou chceme kráčať aj my.