Kedy pomenovať tvoj problém

118. katechéza máj 2023

                Na minulej katechéze som vás pozval k odvahe pomenovať svoj problém. Poukázal som na to, že nie je problém mať problém a nemáme sa ho báť pomenovať len preto, aby sme neboli niekomu nepríjemní, alebo na ťarchu. Tak isto som povedal, že je potrebné mať hranice a tie hranice si aj strážiť. Obe tieto veci napomáhajú zdravým, autentickým vzťahom, kde vieme na čom sme. Nemusíme si domýšľať, ani hádať, lebo vieme, že keby druhý mal nejaký problém, tak sa ho nebojí povedať.           

Otvára sa tu teraz nová otázka: Kedy pomenovať problém toho druhého? Veď ak máme otvorené vzťahy, snažíme sa o pravdivosť a poznanie Božej vôle, o čo by bolo jednoduchšie, keby ten druhý povedal, čo mu na mne prekáža, alebo ja by som mohol slobodne pomenovať čo mi na druhom prekáža a nemuseli sa namáhať rozlišovaním a spoznávaním seba.

Teória je síce pekná, ale ako sa často stáva v praxi, vôbec nefunguje. Lebo kým my sami neobjavíme s čím máme problém, tak dovtedy nám ho budú druhí zbytočne pripomínať. Aj tu sa totiž ukazuje že najdlhšia cesta je medzi rozumom a srdcom.

Totiž niekto mi môže povedať, že podstata môjho problému je, že som príliš ustarostený a neviem dôverovať Bohu. Čo urobím s touto informáciou? Môžem si ju vypočuť, poďakovať sa za otvorenosť a potom pokojne povedať – poďľa mňa to tak nie je, lebo veď minule som sa spoľahol na Boha, takže to viem robiť. A viac sa tým už nezaoberám. Skúsenosť ukazuje, že toto je najčastejší spôsob riešenia. Dokonca aj vtedy, keď niekedy vyslovene požiadam, aby mi otvorene povedali svoj názor, tak som schopný ten názor dokonale vytesniť.

My totiž počujeme množstvo kázní, kde je nám nastavené zrkadlo a predsa sa v ňom nevidíme. Napr. keď sa my kňazi stretneme, všetci sa zhodneme na tom aký neduh je klerikalizmus a budeme ho spoločne odsudzovať. Ešte ale nemusíme vidieť, kde sa správame klerikálne my. Všetky manželské páry vedia aká dôležitá je komunikácia v manželstve a koľko problémov sa dá dobrou komunikáciou vyriešiť, predsa je dobrá komunikácia v manželstve taká zriedkavá...

Je zbytočné povedať druhému, že nevie počúvať, keď on je presvedčený ako dobre počúva. Veď je prítomný, nepozerá do mobilu, drží očný kontakt, hlavu má naklonenú o 20 stupňov a pravideľne pritakáva, alebo používa kontrolné otázky. On predsa vie počúvať, veď bol na 10tich kurzoch a už sa naučil všetky techniky počúvania. Ak si myslím, že on nepočúva, tak je to môj problém.

V takejto situácii je úplne nemožné druhého presvedčiť a ani sa o to netreba usilovať. Treba s ním byť, potichu ho sprévádzať a možno raz on sám zažije hlbokú skúsenosť vypočutia a potom príde ten wau efekt – aha, už viem čo mi chceli povedať, keď mi hovorili, že neviem počúvať.

Samozrejme, môže byť aj situácia, kedy upozornenie na chybu druhého skutočne pomôže. O tom niekedy nabudúce.

Otázky:

• Mám skôr tendenciu upozorňovať, alebo prechádzať veci mlčaním? Čo myslím, od čoho to závisí?
• Aké kritériá rozlišovania používam na posúdenie toho, či niekoho upozorniť, alebo nie?