Nie som vypočutý

130. katechéza, január 2024

                V poslednej dobe sa zamýšľame nad témou ako emócie ovplyvňujú môj vzťah s Bohom. Skúsme sa teraz zamyslieť nad tým, ako skúsenosť vypočutia, alebo nevypočutia ovplyvňuje môj emočný svet, vnímanie svojej vlastnej hodnoty a v konečnom dôsledku aj môj vzťah s Bohom.

Dobrá oblasť kde to môžeme sledovať je práca s mládežou. Mladí vedia byť veľmi autentickí vo vyjadrovaní svojich emócií, alebo naopak, na nich hneď vidieť, keď niečo v sebe dusia. Skúsenosť ukazuje, že mladí sú nevypočutí. Túžia rozprávať o sebe, o svojich snoch, o svojich plánoch. Túžia s niekým zdieľať dejiny svojho života. Vyrozprávanie sa im pomáha spracovať zážitky, lepšie chápať seba, čo a prečo sa v nich deje a dáva im to istotu toho, že sú dôležití, niekomu na nich záleží. Samozrejme, nie vždy a každému sa otvoria, nie vždy vedia pomenovať to, čo prežívajú, nie je vždy isté, že rodič bude tá osoba, ktorej sa otvoria, aj keby to rodič veľmi chcel... Ale to je iná téma, ktorú teraz nechcem otvárať. Teraz sa chceme trochu pozrieť na dôsledky nevypočutia. Aké môžu byť? Utiahnutosť do svojho sveta, alebo upozorňovanie na seba robením somarín; nedostatočné, alebo naopak nafúknuté sebavedomie; neschopnosť rozumnej komunikácie, alebo komunikácia na úrovni dospelých; nosenie masiek, alebo až prílišné odhaľovanie sa... A ako to ovplyvňuje ich vzťah s Bohom?

                No predtým, ako by sme sa pustili do teoretizovania nad mladými, pozrime sa na seba. Ako moja schopnosť počúvať, alebo skutočnosť toho, že som bol, alebo nebol vypočutý ovplyvňuje môj vzťah s Bohom? Vieme, že modlitba je rozhovor s Bohom. Deti učíme modliť sa vlastnými slovami, aby nadobudli skúsenosť toho, že s Bohom možno mať osobný vzťah. Ale počuje ma ten Boh? Nie je to len hovorenie do vetra? Ako je to s mojou osobnou modlitbou? Ide mi ľahko? Prirodzene a spontánne sa viem večer porozprávať s Bohom o všetkom čo prežívam, po čom túžim, čo som nezvládol, čo ma čaká? Alebo mám skôr pocit povinnosti a vedomie, že to tak je a preto to robím bez toho, aby som videl hlbší zmysel? Alebo sa osobne ani nemodlím? Alebo recitujem naučené modlitby, či intelektuálne uvažujem nad niečím a snažím sa nájsť peknú myšlienku, ktorá ma osloví a motivuje? Ako je to v mojom prípade? Môže to nejako súvisieť s mojou skúsenosťou vypočutia a nevypočutia?

Aby sme si to overili, skúsme si sprítomniť situáciu, kedy sme zažili, že nás niekto skutočne počúva. To čo s ním zdieľame ho zaujíma. Má na nás čas, je trpezlivo pri nás aj napriek tomu, že presne ani nevieme čo chceme povedať. Čo to s nami robilo? Ako sme sa pri tom cítili? Na čo všetko mala táto skúsenosť vplyv? Pozývam vás zdieľať sa o tom. Skúste si medzi sebou vytvoriť atmosféru dôvery a porozprávať sa o situáciách, keď ste sa cítili vypočutí bez hodnotenia, bez toho, aby vám niekto chcel radiť, bez toho, aby ste sa museli cítiť previnilo, alebo ako žiačik v škole, ktorého teraz poučuje múdry profesor.

Čo myslíte, ako táto skúsenosť ovplyvňuje váš vzťah s Bohom? Môže to mať s tým nejaký súvis?