Ako som sa do danej situácie dostal?

131. katechéza, február 2024

Ďakujem za podnety, ktoré som dostal od vedúcich buniek na tému formácia afektivity. Tieto podnety mi pomáhajú pri pokračovaní v téme.

Reakcie sa dajú zhrnúť do troch oblastí:

• či sme schopní správne rozlišovať za čo sme a za čo nie sme zodpovední (pamätáme si tie dvojice narcizmus a pýcha; egocentrizmus a egoizmus atď. );
• či si prílišným zdôrazňovaním emočnej stránky našej osobnosti nezačneme ospravedlňovať naše konanie – veď to nie je hriech, to je len nezvládnutá emócia, za ktorú vlastne nemôžem. S tým súvisí aj námietka, či týmto nevnášame až príliš veľa psychológie do viery;
• či je vhodné používať slovo afektivita, veď konanie v afekte sa väčšinou spája s niečím, čo je ďaleko za čiarou, kedy má človek zatemnený rozum a v prudkom návale emócie vykoná niečo zlé.

Dostal som zároveň aj veľmi pekné definíciu afektivity, od ktorých sa chcem odraziť pri hľadaní odpovedí na tieto otázky.

Afekt je búrlivá reakcia organizmu na nejaký podnet; silný a relatívne krátkodobý emočný stav, ktorý je spätý s náhlou zmenou životných podmienok dôležitých pre subjekt a ktorý sprevádza výrazná pohybová aktivita a zmeny vo funkcii vnútorných orgánov. Afekt vzniká ako odpoveď na udalosť, ktorá sa stala a sústreďuje sa na jej ukončenie.

Podstata afektu je človekom prežívaný stav vnútorného konfliktu, ktorý vzniká v dôsledku protirečení medzi jeho pudmi, snahami, želaniami alebo na základe protirečení medzi požiadavkami, ktoré sa na človeka kladú (alebo ktoré si kladie sám na seba) a možnosťami splniť tieto požiadavky.

Afekt vzniká v kritických podmienkach, ak subjekt nevie nájsť adekvátne východisko z nebezpečnej, často neočakávanej situácie. Afekt pôsobí ako dominanta a tlmí psychické procesy, ktoré s ním nie sú späté, vyvoláva istý stereotypný spôsob havarijného riešenia (zmeravenie, únik, agresia).

Toľko definície. Poďme sa teraz na ne pozrieť. Je tu nejaké moje očakávanie, túžba. Niečo čo je pre mňa dôležité, na čo sa teším. Zrazu sa to kvôli nejakým okolnostiam nenaplní. Vo mne to vyvolá reakciu, ktorú nazývame afekt. Bežne sa pod afektom myslí, že človek vybuchne a nekontrolovane vypustí svoj hnev. Ale tá reakcia môže byť pokojne aj to, že zmeravie, nevie reagovať (takto napríklad reaguje obeť pri trestnom čine). Ďalej môže prestať komunikovať. Uzavrie sa do seba a nič nepovie, lebo inak by vybuchol, a keďže nechce nikoho zraniť, tak radšej ostane ticho. Reakciou môže byť aj vnútorný hnev, ktorý navonok potlačí a tvári sa, že sa nič nedeje, ale...

Skúsme si predstaviť konkrétnu situáciu – som prepracovaný, unavený a už mesiac sa teším na spoločný víkend so svojou manželkou, konečne po desiatich rokoch bez detí. Zrazu v piatok večer pred odchodom volá svokra (ktorej som mimochodom 1000x povedal, aby sama neumývala okná, ja jej to prídem raz umyť), že padla pri umývaní okien z rebríka. Teraz ju treba riešiť, tým pádom padá vysnívaný víkend vo dvojici...

Pokiaľ sa na túto situáciu pozrieme z čisto morálneho pohľadu, tak budeme riešiť iba príznaky – čo je adekvátna reakcia na danú situáciu – nesmiem vybuchnúť, nesmiem sa zatvoriť do seba, mal by som narátať do desať, pokojne si sadnúť a vypovedať čo teraz prežívam... Toto všetko vieme, ale nikdy nám to nefunguje.

Keď idem formovať afektivitu, tak to neznamená, že teraz sa idem učiť nejaké psychologické techniky ako takúto situáciu zvládať a teda miesto sily vôle, alebo sily modlitby sa budem snažiť tieto situácie ovládať silou psychológie. Nie.

Keď ideme formovať afektivitu, tak sa ideme pozrieť na celý ten proces, ako afekt vzniká a hľadať, kde sa dá čo zmeniť, ovplyvniť, aby výsledná reakcia bola iná, alebo ešte lepšie, aby sme skratovým situáciam predchádzali. Čiže nepotláčame syndróm, ale hľadáme korene. Idem sa pozrieť na dejiny svojho života, ktoré ma priviedli až sem - do situácie úplnej prepracovanosti a jediného víkendu, do ktorého vkladám celú svoju nádej. Kde sa stratila radosť z každodenného života? Prečo je vo mne taký silný komplex nenahraditeľnosti...? Čiže, okrem potláčania prejavov konkrétneho zlyhania, sa snažím aj o pochopenie seba, svojho života, svojich priorít, svojich túžob a snov atď.

Otázky:

• Kde hľadám radosť, povzbudenie, útechu, oddych...?
• Ako reagujem, keď mi nejaká okolnosť prekazí niečo, na čo som sa tešil?
• Ako reagujem na neočakávaný problém, ťažkosť?
• Čo mi pomáha upokojiť sa a prijať danú situáciu?