Dať sa spoznať

135. katechéza, apríl 2024

Minule sme si povedali o potrebe prijať našu hriešnosť ako fakt a nepovažovať ju za prekážku pre život s Bohom. S týmto postojom máme jeden zásadný problém – nestanem sa potom ľahostajný voči vlastnej hriešnosti? Nedopadnem ako to dieťa, ktorého rodičia poslali k psychológovi s tým, že sa pocikáva, dieťa sa po čase vrátilo a kričí – oci, mama, už som vyliečený!!! Čo už sa nepocikávaš? Pýtali sa rodičia. Ale áno, ale už mi to nevadí...

Ak prijmem zákon postupnosti nestanem sa ľahostajný voči hriechu? Nedostanem sa do stavu, kedy budem páchať hriechy, ale svedomie mi nebude nič vyčítať? Pokiaľ človek žije svoj duchovný život z vlastných síl, tak tu tá hrozba je. Moje znechutenie zo seba ma vedie k odmietaniu seba, k túžbe vytrestať sa za to, že stále padám. Lenže ja sa môžem na úrovni rozumu a vôle prepnúť a začať si nahovárať - si dobrý, nevadí, že padáš, Boh ťa aj tam miluje, nerieš to, nevracaj sa k tomu, zamestnaj sa radšej niečím iným. A takto si postupne môžeme otupiť svedomie. Inak väčšinou sa človek nachádza v oboch stavoch súčasne. V niektorých hriechoch sa stále vŕta a vyčíta si ich, iné úplne bez problémov prehliada.

Uvedomenie si svojho stavu a nastavenie sa na pozitívne vnímanie seba samého môže byť veľmi cenná súčasť tohto procesu obrátenia, kedy najprv hľadám Boha a ostatné neriešim. Lenže samo o sebe nestačí. Hľadanie Boha totiž znamená aj nalaďovanie sa naňho. Cibrenie si uší a očí svojho srdca, aby sme počuli a videli, k čomu nás Pán pozýva a tu je ten podstatný rozdiel. Kým pri sebazdokonaľovaní si ja sám stanovým diagnózu, riešim to čo mi diktujú moje pocity – hanba, hnev, úzkosť, smútok, atď., zatiaľ pri duchovnom živote riešim to, k čomu ma pozýva Boh. Kým pri sebazdokonaľovaní riešim svoj výzor – ako ma vníma Boh, ako sa na mňa pozerajú druhý, zatiaľ pri duchovnom živote riešim zotrvávanie v Božej prítomnosti.

Keď sa Pán predstavuje ako dobrý pastier hovorí „Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa“ (Jn 10,14). Boh nás pozná, vie presne aký sme, čoho sme schopní. Lenže túto pravdu si nechceme uvedomovať. Totiž kým ma niekto sleduje a vidí moje tienisté stránky, ale ja o tom neviem, tak to neriešim. Lenže keď o tom viem, že ma vidia, to ma už trápi. A preto otázka nie je, či ma druhý vidia, alebo nie, ale či dovolím aby ma druhí videli, alebo nie.

Nechať sa vidieť predpokladá prijať pravdu o sebe. Nepekné veci zakrývame, veď mi taký nie sme, je to len dočasný prešľap, ktorý sa rýchlo odstráni a potom bude všetko v poriadku. Len keď ma druhý uvidia v danom stave, už si o mne vytvoria obraz, ale ja taký nie som a ani nechcem byť. Tento postoj je síce pekný, ale nič nám nepomôže. Lebo pravda je taká, že sme hriešni a sme schopní spáchať hoci aký hriech. Samozrejme nemusíme pred sebou vytrubovať nečistý, nečistý, ale potrebujeme niekde v ústraní spovednice prijať pravdu – takýto som, nič viac, nič menej. Toto všetko o mne Boh vie a vidí.

Na prvý pohľad to znie hrozne, ale je to mimoriadne oslobodzujúce. Z človeka pri odhalení sa väčšinou spadne obrovský balvan, lebo už nemusí investovať čas a energiu do neustálej opravy fasády a konečne sa môže venovať podstatnejším veciam. Dať sa poznať Bohu znamená obrovský krok viery – budeš ma milovať aj po tom, keď ti poviem aký som? Ale je to aj obrovská skúsenosť lásky – Áno, budem, budem vždy a stále. Táto skúsenosť nás potom robí schopnými počúvať Boha, ktorý nám ukazuje ako sa oslobodiť od hriechu a ešte viac sa priblížiť k nemu.

• Čo si myslím? Ako ma vidí Boh? (odpovedz pravdivo, nie poučkou z katechizmu)
• Čo Bohu o sebe ukazujem rád a čo nerád?
• Ktorú svoju vlastnosť neviem prijať a snažím sa s ňou sám zápasiť tak aby o tom nikto nevedel?
• Ako som sa cítil, keď som nabral odvahu Bohom niečo priznať?